Neónový králik http://neonovykralik.posterous.com Sci-fi a soc-fi poviedky a blogy, ktoré sa neskončia dobre.. posterous.com Fri, 21 Nov 2008 17:00:00 -0800 Devil Inside http://neonovykralik.posterous.com/2008/11/21/devil-inside http://neonovykralik.posterous.com/2008/11/21/devil-inside

Zaprášený Chrysler Neon fičí po ceste lemovanej kaktusmi saguáro. Neďaleko nebezpečne zíva Grand Canyon. Po chvíli vyletí z asfaltovej cesty na piesočnatú rovinu a rúti sa rovno do priepasti kaňonu. Necháva za sebou dráhu zvíreného prachu. Slnko páli. Keby ste mali kameru, videli by ste žlté kruhy slnečných lúčov na optike. Šofér bojuje so spolujazdcom - ženou. Je pomerne mladá. Má dlhé havranie vlasy a dýku vrhajúcu odlesky na všetky strany. Muž je silnejší ale dievča je rýchle a mrštné. Ubehne sekunda boja a muž spraví chybu. Odkryje si hruď. Mladá žena to využije. Jej nôž pretne vzduch, nerezový hrot zakrátko prerazí pokožku silnejšieho protivníka. Potom by mal vkĺznuť medzi rebrá a prepichnúť pľúca, pri troche šťastia srdce alebo nejakú tepnu.

 

 

Nestane sa tak. Čas zamrzne a čepeľ sa zasekne milimeter nad vodičovou chlpatou hruďou. Žena stále nie a nie bodnúť. Na čo čaká? Žeby svedomie? Určite nie. Zabila už veľa ľudí. Živí sa tým. Je to vlastne show. Ona je moderátor, vrah a zabávač v jednej osobe. Vy ste diváci. Práve sledujete najnovší formát televíznej zábavy. Super reality show.

1.

 Keď bol nedávno rozhovor s dramaturgom Valkom, rozrušený redaktor sa ho spýtal: „Ako ste zapracovali interaktivitu do svojho programu?“ Dramaturg sa vtedy pohodlne roztiahol na koženom sedadle. Počkal kým sa jeho telesný tuk rozleje po všetkých kútoch kresla a spustil: „Viete, my sme chceli zapôsobiť na emócie divákov. Myšlienka programu spočíva v realtime zachytávaní toho najbrutálnejšieho násilia. Vybrali sme si sériového vraha, zavesili mu na krk kameramana a povzbudili ho v tom, čo mu ide najlepšie.“ „Vraždenie?“ spýtal sa redaktor „Presne tak“ usmial sa dramaturg.“ Náš hlavný protagonista ide cez mesto a vraždí hlava nehlava. Diváci do toho však môžu zasiahnuť. Keď pošlú obeti viac ako 100 000 hlasov za 30 sekúnd, náš moderátor ju nezabije. Jedna sms stojí iba 3 eurá… „Geniálne“ pochválil dramaturga redaktor. „Presne tak. Hráme ľudom na city.“  Ako všade na svete, 30 sekúnd ubehlo ako voda aj tu,  v aute rútiacom sa po prašnom povrchu priamo do náruče Grand Canyonu,. Čas sa pohol a žena s ľahkosťou zabodla nôž do šoférovho tela. Potom ho vytiahla a bodla.. Mužovi vytiekla krv z úst. Hlava mu odkväcla na volant. Vlastne, mužovi tiekla krv odvšadial. Celé auto bolo ako bazén napustený červenou farbou. Quentin Tarantino by zaplesal…  „Každá skvelá šou má svoj koniec. Aj tá naša.“ Dramaturg si významne premeral redaktora Uprostred  kancelárie bol veľký ebenový stôl. Z jednej strany kreslo pre dramaturga. Oproti nemu zelené kresielko pre hosťa. Vertikálne žalúzie boli zatiahnuté, takže slnečné lúče mali problém preniknúť do priestoru. Vojnu svetla zatiaľ vyhrávala čierna stolová lampa od Starcka. „Práve teraz vysielame poslednú epizódu. Diváci sa majú na čo tešiť“ Redaktor sa usmial. „Ľudia z televíznej brandže majú pocit že rekordy sledovanosti padli už minulý piatok, keď sa vysielal predposledný diel. Tá mladá žena, Tereza sa tuším volá, vtedy prišla do svojho rodinného domu a vyhladila komplet všetkých. Mamu, otca, bratov. Krv tiekla potokmi, sledovanosť dosahovala utopické čísla, diváci esmeskovali o život....“ Dramaturg sa pri slovách svojho hosťa uškŕňal. „Buďte si istý, pán redaktor, že v poslednej časti uvidíte, čo ste ešte nevideli.“ „Čo môže byť lepšie ako sériová vražda vlastnej rodiny v priamom prenose s možnosťou sms hlasovania?“ úprimne sa začudoval redaktor... „Uvidíme.“  Striebristý lak Chryslera sa úplne strácal pod nánosom červeného púštneho blata. Kolesá auta nekontrolovateľne rolovali smerom ku Grand Canyonu…  „Je koniec“, napadlo Terezu. Rýchlo sa rozhliadla. Kývla na kameramana na zadnom sedadle. Mali by sa dostať z tejto klietky na kolesách von. Vyskočia. Zatiahla kľučku na dverách. Nič. Zalomcovala s nimi ešte raz. Zase nič. Všimla si kameramanov vystrašený pohľad. Priepasť bola vzdialená už iba sto metrov. Svet za oknom automobilu bol rozmazaný. Potom jej skĺzol zrak na mŕtvu hlavu šoféra. Na tvári mu ostal úsmev. Mŕtvola sa vyškierala na Terezu úsmevom od ucha k uchu. Hajzel hnusný. Keď už sme pri ňom, nebol len obyčajný šofér. Pre divákov to bol jej manžel. Bývalý manžel. Vzali sa, keď mala 20, len preto aby ju o rok na to podviedol s nejakou fľandrou. Podľa scenára ho mala nenávidieť. Potrebovala ho zabiť. Vlastne, celá šou k tomu smerovala. V skripte mala doslovne napísané: „Zakaždým, keď zabiješ mužskú obeť povieš: Pripomínaš mi môjho exmanžela.“ Takto sa napätie gradovalo. Až nakoniec prišla finálna čas a s ňou zlatý klinec programu. Mohla ho zabiť. Diváci boli správne nadržaní. Vedeli o čo pôjde. Očakávali veľkolepú akciu.. Napriek tomu, že nikdy v živote manžela nemala, toto želanie s radosťou splnila. Náš divák, náš pán. A okrem toho, Tereza mala umelecké nadanie. Bola talentovaná likvidátorka.  Už v detstve, keď hrávala  Unreal Tournament, vedela že zabíjanie bude jej chlebíček. Killing spree! To bolo jej. A teraz tu má umrieť. Tá sviňa, ten hnusný komparzista musel vedieť dopredu, do čoho ide. Nejakým spôsobom zamkol auto. A ešte sa usmieva. Prešiel jej z toho mráz po chrbte. Kamera zaostrí na krivý úsmev mŕtvoly. Diváci na celom svete sú v šoku.

Samozrejme, že nasmiata obeť tu už bola. V jedenástej časti bol akýsi Abdul Achbad, ten sa usmieval tiež. Tvrdil, že Tereza a jej šou sú jeho skratka k Alahovi. „Tak prečo to neskúsiš samovražedným atentátom, kdesi na blízkom východe. Tam je to stále populárne?“ nadhodila toho času Tereza  „ a navyše, mal by si primetime na CNN a BBC..“ Abdulovy sa vtedy zalesklo v očiach. „Ále veď ja som to skúšal. Tri razy som sa odpálil. Raz v reštaurácii U Salnera, druhýkrát v električke v San Franciscu a tretíkrát na križovatke v Tel Avive. Okolo samý mŕtvy a ja nič. Furt som žil. Jedenkrát mi odtrhlo ruku, další krát nohu...“ Abdul začal ukazovať Tereze svoje plastové náhrady –– Vtedy zaznel výstrel. „Neznášam pohľad na amputované končatiny“ zamrmlala si Tereza, keď sa Abdulovo telo poskladalo na zem. Všetkým už pomaly dochádza, že ich obľúbená moderátorka -vrahyňa umiera. To znamená koniec skvelej šou. Nedá sa nahradiť. Je to ako keby ste chceli nahradiť Larryho Kinga. Zopár z ortodoxných divákov aj posiela sms, chceli by ju zachrániť, ale nejde to. To sú ti skalní, sfanatizovaní. Majú doma už aj hrnček s motívom loga relácie. Čajník tiež. Chodia výlučne v šatách z Terezinej novej fashion kolekcie. Gruppies. Tento krát ju ale nezachránia. Tereza vrhne posledný šialený pohľad do objektívu kamery. Potom výkríkne. Kričí z plných pľuc. Chrysler Neon preletí okrajom priekopy. A padá dole. Do hlbín osudu. Potom ešte vybuchne. Príroda Arizony je taká krásna.

2.

V jednej z mnohých domácnosti si pred obrazovkou strčil Jan sklamane palec do úst. Mal iba 6 rokov, ale aj tak bol plnohodnotným fanúšikom krvavej reality show. Každý večer sa tešil na novú vraždu. Spoločne s mamičkou si sadali pred príjimač. Rozbalil si Tatranku, mama mu nežne ovinula ruku okolo ramien a sledovali. Na obrazovke realtime striekala krv, lietali končatiny a on spokojne chrúmal keksík. Keďže tam nebol žiaden sex mohlo sa to vysielať namiesto večerníčka. Teraz bol Janko sklamaný. Vrhol spýtavý pohľad na mamku: „To bolo všetko?“ „Určite nie zlatko. Vydrž čo príde po reklame.“ Janka rada upokojila. Zobral si ďalšiu Tatranku, odhryzol si a vyčkával.  Tereza ležala na popraskanej zemi. V diaľke obrovská sopka chrlila oheň. Celé nebo bolo červené. Po zemi ležali rozsypané končatiny obetí, čo stihla zahrdúsiť počas všetkých dvadsiatich dvoch dielov svojej reality show. Pomaly sa postavila. Na zemi zbadala svoj nôž. Zastrčila si ho za opasok. Studená čepeľ ju chladila na kostrči. Ostatné šaty sa nedali nazvať šatami. Boli roztrhané a rozpárané. Cítila sa ako amatérska pornohviezda zo šialeného erotického filmu na motívy Flinstonovcov. Neďaleko od nej sa pozviechal kameraman. Bol v podstatne lepšom stave. Na rozdiel od nej, on mal nohavice v takom stave, že mu zakrývali všetko podstatné. Najzvláštnejší bol ale fakt, že kamera zostala neporušená. Červené svetielko blikalo. Priamy prenos pokračuje. Rozhliadla okolo po morbídnej krajine. Krvavé ruky , nohy, a prsty všade. „Vitaj v Pekle kráska“ ozval sa sýty hlas za ňou. Otočila sa. Stal tam sám pán... „Diabol - dovoľ aby som sa predstavil.“ zakončil jej myšlienku. Bol pomerne vysoký. V čiernom obleku, krémova košela a rúžová kravata. Na nohách mal kvalitné topánky z hadej kože... „Ty nemáš ...?“ „Kopyto?“ prerušil ju diabol „ Ále prosím ťa, hlúposti z rozprávok. Neviem, ktorý magor vymyslel, že diabol je škaredý, že má kopytá a, to ma fakt dostalo,“ diabol sa zachechtal „že vraj má chvost. Pre kristové rany, čo by som s ním robil? Moderný diabol je metrosexuál, možno trošku homosexuál. Je to trendy, je to šik, tak prečo nie? Veľký problém bol s rohami, ale divila by si sa, aj tu dolu máme špičkových plastických chirurgov, robia divy.“ Diabol prstom ukázal na dva maličké kopčeky na vrchole hlavy. „No verila by si, že toto boli kedysi 50 centimetrové rohy?“ Kameraman podišiel bližšie, aby mohol spraviť lepší detail diablovej tváre. Ten to vycítil a okamžite nasadil „mediálnu tvár“. Jemný úsmev, príjemný pohľad, niečo ako hlásateľka počasia. „Priamy prenos z pekla“ dramaturg víťazoslávne ukázal na plazmovú obrazovku. „Tak toto ste chystali“ vyjadril sa pochvalne redaktor. „Presne tak. Neverili by ste ako dlho nám trvalo, kým sa nám podarilo dohodnúť s peklom na podmienkach. Nakoniec na vysielanie priameho prenosu pristúpili, pod jednou podmienkou.“ „Akou?“ redaktor záujem nemusel predstierať. Dramaturg položil na stôl papier. Bol na ňom iba nadpis: „Tereza v pekle (diel 23). Scénar. „ Nič viac. Iba prázdny papier. „Peklo trvalo na tom, že scénar k poslednej časti napíšu iba oni.“ „Zaujímavé“ redaktor si palcom poškrabal bradu.... „Takže ty vravíš, že si homosexuál?“ pokračovala v konverzácii Tereza. „Dalo by sa to tak povedať.“ prikývol diabol. „Nás diablov vždy muži väčšmi priťahovali. Jednoducho zbaliť chlapa je pre diabla môjho formátu väčšia výzva ako zbaliť ženu.“ Diabol si napravil kravatu. Dlhým krokom priskočil. Teraz bol tak blízko, že videl všetko. Vďaka Tereziným roztrhaným šatám. „Uvažoval si nad tým, že by si mohol byť bi?“ Tereza roztiahla nohy, aby mal diabol lepší výhľad. „No, pozri, zas až tak úprimne som to s tou homosexualitou nemyslel. To je teória, prax je samozrejme iná....“ Kameraman sa priblížil, aby mohol lepšie zachytiť vzrušenie na diablovej tvári. „Aká?“ Tereza sa zvodne usmiala. Mala plán. „Ako správny diabol si nenechám utiect nič hriešne...“ riekol diabol a povolil si rúžovú kravatu. Na tento moment Tereza čakala. Dostane sa odtiaľto, a už vedela ako presne. Dramaturgii sa síce nebudú páčiť sexuálne scény, ale.... Diabol sa vyzliekal. A prečo by mala?.... Napadla ju ešte lepšia myšlienka. Priam prevratná. Usmiala sa na diabla. „Tak poď“ roztiahla nohy. Snažila sa aby to bolo aspoň trochu zmyselné Diabol sa nenechával dvakrát prosiť. Priskočil k Tereze, mocnými rukami ju chytil. Teraz nemyslel na nič iné. Nakoniec načo aj? Bol predsa diabol. Pritlačil sa na mladú ženu. Toto Tereza čakala. Ľavou rukou nahmatala dýku za opaskom. Cvičeným pohybom ju vytiahla spoza chrbáta a švihom ju zabodla diablovi do krku. Potom trhla. Prerazila mu všetky tepny. Horúca krv jej oprskala tvár. Diabol pomaly odstúpil, chytil sa za krk, potom pozrel na dlane. Chvílu sa tackal po pekle. „Do pekla“ vyhrkol nakoniec a potom sa rozpadol na prach. „Idiot namyslený.“ Odvrkla Tereza. Utrela si tvár od diablovej krvi. Mrkla na kameramana. „Ideme von“ „Z pekla?“ „Z pekla. Odstavila som antikrista. Typujem že mám právo na jeho funkciu.“ „Diabol môže chodiť na náš svet?“ „Samozrejme...., on je tam vlastne skoro stále...“ Kameraman prikývol a obaja sa pobrali sa hladať východ von.

3.

 „To bolo všetko?“ zvedavý redaktor bol neodbytný. „Hm, asi áno.“ Odvetil mu spokojný dramaturg. Mal dôvod byť spokojný. Sledovanosť prelomila 95%, ľudia poslali toľko smsiek, ako nikdy pred tým. „Divné je, že ešte neboli titulky.“ Poznamenal redaktor. „Pozrite, vravel som, peklo píše scenár k poslednej časti. Možno ešte niečo vymysleli. Nejaký epilóg, alebo tak.“ Dramaturg sa tváril sebaisto. Biely papier scenára stále ležal na stole.  Vtedy sa rozleteli dvere. Stála v nich Tereza s kameramanom za chrbtom. "Record" svietilo na kamere stále. Dramaturga myklo. Redaktor spadol z kresielka pre hosťa. Vystrašene hľadeli na Terezu. Toto nečakal ani jeden ani druhý. „Dobrý večer pán Valko.“ Jemne sa usmiala. Zvyšky roztrhaných šiat sa jej zavlnili na tele. Dramaturg sa trochu uvoľnil. Možno chce iba vyššie odmeny. To by sa dalo zariadiť. Mýlil sa. Ubehol zlomok sekundy, a Tereza stála pri ňom. Ďalší zlomok sekundy a dramaturg Valko pocítil na svojom krku chladné ostrie noža. Kamera to všetko snímala. Redaktor sa ukryl pod veľký ebenový stôl. Dramaturg Valko vedel že je koniec. Rezignoval. Počkal tridsať sekúnd, podľa pravidiel súťaže. Dostal 5000 smsiek. „To je žalostne málo pre život.“ preniesla vážneTereza. „Z teba miláčik publika nebude“. S týmito slovami mu prerezala krk.

Permalink | Leave a comment  »

]]>
http://files.posterous.com/user_profile_pics/677020/kraliktwtr.png http://posterous.com/users/5AvBYBDXEj05 Neónový Králik neonovykralik Neónový Králik
Fri, 21 Nov 2008 16:29:37 -0800 Príbeh Floriána Marsa http://neonovykralik.posterous.com/pribeh-floriana-marsa http://neonovykralik.posterous.com/pribeh-floriana-marsa Ako sa voláš?

„Florián Mars“ „Idiotské meno. Tým menom si koleduješ. Ty tu dlho neprežiješ.“ Pišta sa uškrnul. Hoci mal iba dvanásť rokov dostal som strach. Stáli sme na jednom dvore v Bratislave, obkolesený šedými domami. Boli tam ako nemí sprisahanci. Pišta a jeho kumpáni oproti mne. Zlovestné úsmevy na ich tvárach neprezrádzali nič dobré. Potom to prišlo. Najprv som dostal kolenom do žalúdka. V kŕči bolesti som sa schúlil. Prišla ďalšia rana, tentoraz do tváre. Najprv päsťou, potom lakťom. Potom ma niekto udrel zozadu, takou silou, že som mal pocit ako keby prešiel po mne zaoceánsky parník kombinovaný s kombajnom. „Chalani, kuknite sa. Ukážem vám karate“ zakričal Pišta. V rukách mal obrovskú železnú tyč. Napriahol sa. Inštinktívne som zdvihol ruky. Predvčerom sme sa prisťahovali. Mal som jedenásť rokov. V cudzom meste, bez žiadnych kamarátov. Všetci si ma podávali. Rad radom. Najlepším dôvodom bolo moje hlúpe meno. Nenávidel som ho. Pozrel som na nebo. Dokonca aj slnko sa ukrylo za oblaky. Obloha visela nad nami. Bola ako betónová strecha, ktorá sa každú chvíľu sa zrúti. Železná tyč dopadla. Na ceste vzduchom mi tuším zlomila malíček. Ale stálo to za to. Zlomený prst spomalil jej dopad na moju tvár. Mohlo ma to zabiť. Našťastie to schytala iba čeľusť. Celá dolámaná. Na tú bolesť nikdy nezabudnem. Pol roka som chodil zdrôtovaný ako Frankenstein....

 

Sedeli sme v tmavej vypočúvacej miestnosti. Útla žiarovka na strope bola jasným príkladom diskriminácie svetla. Oproti, za špinavým dreveným stolom sedel seržant Michael Novak. Americký expert na terorizmus. Pricestoval sem len kvôli mne. Mal slovenský pôvod. Vraj vyrastal kdesi pri Hlohovci. Niekde v rohu miestnosti boli dvere. Pri dverách stál plešatý strážnik. Volal sa Tóno. Teda Antón. Bol celkom milý. Ponúkol mi aj cigaretu. Nezobral som si. Som nefajčiar. 

„Hm, takže vravíte, že ste mali ťažké detstvo?“ „Veru tak“ napravil som si zelenkavú kravatu. Manželka mi ju kúpila na piate výročie svadby. Zelená kravata s drobnými červenými bodkami. „Pekná kravata“ pochválil ju americký expert „Kúpila mi ju manželka“... „Rozišli ste sa?“ Michael Novak nadvihol obočie. „Áno.“ „Prečo ? Súvisí to nejako....?“ „Súvisí...."  

Odjakživa som si zakladal na tom, že som slušný človek. Všetko som starostlivo pripravoval. Pracoval som v banke. Za prepážkou. Najčastejšie v zmenárni. Bol som na seba hrdý. Mal som bielu košeľu, fialové sako, zelené nohavice a hnedé topánky. Pri zvláštnych príležitostiach som nosil aj modrú kravatu. Mám rád eleganciu. Šéf to nevedel pochopiť a tak často vravieval položartom: „Florián, Florián, ten váš životný štýl, to je na elektrické kreslo. Prisahám, vás to raz zabije.“ Mal čudný zmysel pre humor. Ale aby som to zhrnul, mal som všetko. Kvalitný oblek, staršie ojazdené auto, dobrý dôchodkový fond, hypotéku na byt, výhodný úver. Chýbala iba manželka. Spoznali sme sa, ako inak, pri prepážke. Ona bola rozvedená žena. Chodievala si zamieňať austrálske doláre, ktoré jej posielal exmanžel. Bol to taký bulharský mafián. Musel utiecť zo Slovenska, kamsi do Austrálie. Vravievala, že bol hajzel, ale peniaze od neho mala vždy. Jeho žene som ich zamieňal ja. Tak sme sa nejako spoznali. V banke. Pri peniazoch. 

Už sme spolu chodili asi pol roka, keď som sa rozhodol požiadať ju o ruku. Nakoľko som stále pracoval v banke, v oddelení zmenárne, usúdil som, že bude celkom originálne požiadať ju o ruku tam. Neviem už, koľko austrálskych dolárov menila vtedy, pamätám si, že vydať som jej mal štyri tisícky. Dal som jej dvakrát toľko. Na nadbytočné štyri z nich som ale napísal krikľavo zelenou fixkou štyri slová. Na každú jedno. Dal som si záležať, aby to bol jasne videť. „Chceš si ma vziať?“ stálo tam. Chvíľku nechápavo hľadela na peniaze, potom sa rozplakala. Vzala ďalších tisíc korún a perom na ňu načmárala „Chcem.“ Takto nám vznikol, náš rodinný poklad lásky. Päť tísíc s pridanou hodnotou. 

 

 

„Veľmi dojemné. Vidno že ste mali vrelý vzťah k peniazom.“ Expert na terorizmus sa uškrnul. „ A aký to má súvis s ....?“ „ No, rodinný poklad lásky....“ „ Tie peniaze máte na mysli?“ prerušil ma strážnik Antón „ Áno, tie, rozhodli sme sa ich ukryť pod parkety v spálni nášho bytu. Mali symbolizovať našu lásku.“ „Ahá, to je paradox. Päť tisíc, symbolizujúcich lásku. Pán Mars, vy ste skutočne divný. Vás ta vaša povaha naozaj raz zabije.“ zavrčal Michael Novak a napil sa vody. „Všetci mi to vravia“ zasmial som sa. „Potom sa mi začalo dariť. Od prepážky som postúpil do back office, mal som vyšší plat. Mohol som si dovoliť lepšie hypotéky a lepšie úvery. Všetko išlo akosi prirýchlo a my sme zabúdali na to aký sme boli. Presťahovali sme sa Starý byt sme prenajali, a peniaze, symbol našej lásky, sme zabudli tam.“

„Komu ste to prenajali?“

 Manželka chcela na prenájme bytu zarobiť. Neustále sme odmietali ponuky rôznych študentov, a mladomanželských párikov. Jedného dňa zazvonil pri dverách akýsi arab. Teda nevyzeral ani ako arab. Pamätám si ho dobre. Stál tam pred dverami nášho bytu, v šušťákoch, tmavomodrých teniskách nike a šiltovke Real Madrid. Volal sa Abdaláh Hassan. Vraj si chce prenajať náš byt. Manželka najprv vzdorovala („arabovi predsa byt prenajímať nebudeme, obráti to tam hore nohami“), ale potom, keď uvidela sumu, akú Abdaláh ponúka, pristala. Platil naozaj dobre. Tak dobre, že som sa mohol vykašlať na robotu v banke. Nemusel som robiť nič, peniaze pribúdali. Išlo to so mnou dolu vodou. Po pár mesiacoch ma začala manželka podvádzať so svojím bývalým manželom. Vrátil sa a lanáril ju, aby s ním odišla do Bulharska. Postupom času som si na to žačal zvykať. Stále som veril, že všetko sa na dobré obráti. Ale opak bol pravdou.

Vtedy som sedel doma, pred televíziou, bol futbal. Liga Majstrov. Postavila sa pred obrazovku. Videl som iba jej siluetu, pred blikajúcimi dresmi futbalistov Manchestru United. „Nezavadzaj. Dávajú finále“ „Florián, zajtra odchádzam. Ideme s Grgom do Bulharska. Vo Varne má zaparkovanú jachtu, budeme brázdiť Čierne more.“ Toto ma omráčilo, hádam viac ako gól do nesprávnej bránky.

Sedel som tam, na plyšovej sedačke a vyvaľoval oči na Jessicu.

„Pche, Jessica, tvoja manželka bol nejaký kokršpaniel, alebo čo?“ ozval sa znenazdajky strážnik Anton. „Florián a Jessica, pekná psia rodinka....“ smial sa. 

„Nie, Jessica bolo meno mojej manželky. Jej rodičia milovali americké filmy, tak jej dali meno podľa hlavnej hrdinky teenagerských filmov. „Pokračujte..“   

Vedel som, že musím niečo urobiť. Priniesť niečo, čo symbolizovalo náš vzťah. Ukázať jej, že sa neoplatí lámať ho. Spomenul som si na peniaze. Náš poklad lásky. V starom byte. Autom som uháňal aspoň dvestovkou po diaľnici. Zaparkoval som pred domom tak, že som takmer zablokoval celú premávku. Rýchlo som vybehol po sivých schodoch a zelených chodbách starého domu, kde bol náš pôvodný byt. Najprv som zazvonil. Nikto neotváral. Zazvonil som druhý krát. Stále nik. Vyzeralo to tak, že Abdaláh Hassan nie je doma. Kľúče od bytu som mal, tak som si odomkol. Rýchlo som trielil do spálne. V susednej izbe blikala obrazovka počítača s leteckým simulátorom. V obývačke boli na zemi rozložené akési plány. Stôl v kuchyni nemal obrus. Úchytkom som ešte zachytil sáčok klincov a akési balíčky. Vo vzduchu sa vlnila vôňa vodnej fajky. Otvoril som dvere spálne. Posteľ bola preč. Bolo tam kresielko, otvorený politický atlas sveta. Rôzne poznámky na ploche oceánov. Vedľa asi šesť leteniek. Vtedy som nemal čas rozmýšľať nad tým, prečo to tam je. Hľadal som jediné. Našich päť tisíc lásky. Kvôli svojim hlúpym mapám posunuli celú ťažkú skriňu nad našu tajnú skrýšu. Musel som ju odtlačiť. Zaprel som sa teda chrbtom a tlačil som. Po stovkách kvapiek môjho potu som skriňu konečne odsunul. Bola taká ťažká. Šaty predsa toľko nevážia. Odlomila sa jedna noha. Skriňa sa naklonila k zemi, ale ešte stála. Medzi dvierkami sa objavila maličká škvírka. Mne to bolo ale jedno. Kľakol som si, vybral uvoľnenú časť parkety a vytiahol popísané päť tisícovky. Náš poklad lásky. Teraz presvedčím Jessicu. Spomienky sú moja najsilnejšia zbraň.  

 

 

Mojím telom vtedy prebehlo falošné uvoľnenie. Natiahol som sa v drieku. Chcel som sa oprieť o stenu. Zabudol som na fakt, že pred chvíľou som tam premiestnil skriňu. Teraz sa nado mnou zlovestne skláňala. Oprel som sa o labilnú drevenú stenu šatníka. Ten hnusný kus nábytku čakal len na to. S hrozivým zavŕzganím sa otvorili dvere skrine a na mňa sa vysypal celý náklad. Ťažké, tmavohnedé balíčky.

Semtex.

Brat bol pyrotechnik, trhavinu som poznal dobre. Ostal som zavalený hrbou výbušnín. Chcel som sa odtiaľ vyhrabať, ale zachytil som len dvere prekliatej skrine. Bol to zlý ťah. Azda najhorší v mojom živote. Skriňa nemala jednu nohu. Nepodala mi pomocnú ruku. Namiesto toho sa celá drevená konštrukcia sa zvalila so žuchnutím na mňa. Potom už len bolesť a hviezdičky. Zamdlel som, uprostred tony semtexu.   

Prebudil som sa na smradľavej posteli v mojom byte. Abdaláh Hassan na mňa mieril samopalom AK47. Chceli ma zabiť. Ja som sa však strašne bál smrti. Nechcel som zomrieť. Možno preto, že mi to celý život vraveli, možno preto, že každý sa bojí smrti... Vyzeralo to tak že nemám šancu. Nakoniec sa však ukázalo, že potrebovali môj byt, aj s tuzemským majiteľom. Živým, podľa možnosti. Tak sme uzavreli dohodu. Nezabijú ma, keď budem spolupracovať. Pristal som na dohovor, hoci mi to nebolo po vôli. Ale bol som zvyknutý. Mne v živote nebolo veľa vecí po vôli.   

„A Jessica ? Čo vaša manželka?“ „Bol som v kóme tri dni. Zatiaľ sa zbalila a utiekla do Bulharska. Nikdy som ju nevidel. Pravdu povediac, nemal som nikoho iného iba Abdaláha." „ A čo rodičia, brat?“ „Rodičia boli mŕtvy už dávno. Brat zomrel na Silvestra s delobuchom v ústach. Bol fanatik do delobuchov. Celú zimnú dovolenku chystal rôzne vylepšenia pirátov a megapirátov. Jeho obľúbeným číslom bol „Výbuch na Dvanástu medzi zubami“. Raz to prehnal....“ „Takže "Oni" boli vašou novou rodinou, mám to chápať tak?“ seržant Novak sa zatváril ako keď pristihnete fekalofila v najlepšom. „ Ťažko povedať. Ale viem, ako mi bolo smutno keď Abdaláh odchádzal.“

„ Môj čas sa naplnil.“ vravel „ale neboj sa, prídu další. Nebudeš sám.“

   

Strážnik Tóno vystúpil z tieňa. „ A prišli?“ „ Áno, prišli. Prichádzali stále nový a nový. Zo Sírie, Pakistanu, Indie, Iraku, Ameriky, Nemecka, Turecka. Rôzne organizácie. Al-Kaidá, Brigády Al-aksá aj Abduláha Azzáma. Môj bratislavský byt vystriedali desiatky Mudžahedínov. Desiatky svätých bojovníkov. Desiatky plánov. Desiatky úspešných akcii. Desiatky skupín a odnoží. Neviem ako si vraveli, možno to pletiem, nie som expert. Ale vďaka nim som nebol sám. Pomohli mi prekonať to nepríjemné obdobie po rozchode. Bolo to vlastne šťastie.“  

„Vy ste blázon. Divím sa vám, že ešte neiste mŕtvy“ Michael Novak vstal a pozrel sa na hodinky. „To mi vraví veľa ľudí....“ zasmial som sa. „Vezmeme ho so sebou na Guantanámo...“

Permalink | Leave a comment  »

]]>
http://files.posterous.com/user_profile_pics/677020/kraliktwtr.png http://posterous.com/users/5AvBYBDXEj05 Neónový Králik neonovykralik Neónový Králik