Neónový králik http://neonovykralik.posterous.com Sci-fi a soc-fi poviedky a blogy, ktoré sa neskončia dobre.. posterous.com Tue, 10 Aug 2010 11:41:38 -0700 Začiatok konta http://neonovykralik.posterous.com/zaciatok-konta http://neonovykralik.posterous.com/zaciatok-konta Pavol postával na krajnici a pofajčieval. Cesta sa tiahla pomedzi siluety rozpadnutých domov, ktore kedysi tak miloval. Pamätal si časy, keď bola obloha modrá, rozbrázdená iba bielými pásmi z turbín lietadiel. Keď slnko svietilo tak ako malo. Vtedy nevymýšľalo so sopečnými erupciami a záplavami mikrovlnných žiarení. Pamätal si časy, keď všetci snívali o tom, že pôjdu raz do Kalifornie, lebo vtedy to ešte bola zóna úspechu a vína so skvelými marketingovými kampaňmi. Teraz je to biedna zem, udusená sopečným prachom, rovnako, ako polovica Ameriky.

Hm Amerika. Kam sa len podela.

Paľo si zapálil ešte jednu. Špak dofajčenej Tigerky odkopol špičkou do zapáchajúceho kanála a potiahol si nového šluka.Pamätal si tie nádeje keď číňania postavili prvú základňu na mesiaci. Deti spievajúce si výťazné piesne taikonautov, pretláčané do éteru americkými a čínskymi popovými hviezdami.

„Yu Lan-Hui, Yu Lan-Hui“

po Mesiaci smelo vykračuje“

aj keď Slnečný vietor proti nemu duje“

zaspieval si potichúčky Paľo. To boli časy. Peniaze moc neboli, ale na druhú stranu, dali sa zarobiť všelijako.
Pri tejto spomienke sa uškrnul. Vtedy veru zarobili ozaj pekný majetok. Kúpil si z toho krásny dom vo Vrakuni, komplet vybavený. S dvoma batériami, štyrmi slotmi na dobíjanie áut. Dnes to znie ako luxus, ale vtedy, a hoci to boli tiež ťažké časy, vtedy ľudia takto rozmýšlali.

Úprimne, živil sa obchodom s bielym mäsom. Ale nie takým, ako si myslíte.

Nič drastické. Žiadne predaje otrokov alebo sexuálnych sluhov. Ne ne. S Jančim, kamarátom už od gymnázia to zobrali z inej strany. Jančiho kamarát a spolubývajúci z intrákov na RiverParku, Mkwele zo Somálska mal velmi slušné kontakty z Mogadišu a potreboval, ako hovorieval, urobiť zo zopár priateľov „nových ľudí.“ Paľo bol vtedy úplne na mizine a tak pristal na deal.„Celý vtip je v tom,“ spustil v jeden marcový večer Mkwele pri pive, „že potrebujeme dostať nejakých ľúdí hore.“
„Kam hore?“ nechápal vtedy Paľo a odpil si z plného krčahu piva. Pena mu zostala nad perami ako biely fúz.
„Kšeft v Mogadišu už nejde tak ako kedysi. Puntlandia padla úplne. „odpil si Mkwele z piva,“ „Ale problém netkvie v tom, žeby sme mali problém s regulérnymi armádami. Stačí podplatiť miestných admirálov a flotila si tanker nevšimne.“ Uškrnul sa Mkwele.„Tak teda, kde je problém?“ pokrčil ramanami Paľo a sŕkol si z Budvaru.„Vo vesmíre.“ Ukázal Mkwele dlhým čiernym prstom na strop. „Väčšina nerastných surovín sa už neprepravuje po moriach, ale znáša sa raketoplánmi z prístavov na obežných dráhach.
„Hm, myslel som že na obežnej dráhe je len zopár staníc.“ Pokrčil ramenami Paľo.„Ále kde. Takmer každá krajina už má na dráhe aspoň malý nákladný terminál. Hoci je väčšina z nich automatizovaná, každá stanica má priestory pre personál na údržbu.„A my by sme potrebovali,“ Mkwele si povzdychol. „tam niekoho dostať.“
Paľo sa uškrnul. „To nebude také jedno jednoduché, štáty si strážia svoje územia. Nemôžeš dostať „len tak niekoho“ na Orbit.“
„O štátnych územiach nikto nehovorí.“ Zasmail sa tentokrát Mkwele. „Okrem vládnych prístavov majú na orbite svoje prístavy ešte aj súkromné firmy. Slúžia najmä ako depá pre ich dopravné satelity.
Mkwele si vytiahol bezfiltrovú syntetickú Tigerku a vložil ju medzi pery. „Vtip je v tom, že tieto spoločnosti nepovoľuju vstup na svoju pôdu na základe pasu alebo ID čipu, ale postupujú klasickou korporátnou cestou. Rovnako ako keď si zakladáš účet v banke alebo konto na 3D cartridge do Hápečka z ktorého si potom tlačíš tie svoje androidné bábiky do posteľe.“ Mkwele skrivil pery v škodoradostnom úškľabe a zapálil si.„Potrebujete identitu so solídnym Facebook a Twitter kontom?“ Svitlo Paľovi.
„Nám stačia tie kontá. Pekne pestované, dôveryhodné, vystužené prepojením na internetbanking, zdravotné poisťovne a energetické profily. Facebook s peknými fotkami, Twitter so solídnou základňou. LinkedIn by bodol tiež.“ Mkwele vyfúkol na Paľa závan polystyrénového tabaku.„Jednoducho, potrebujem niekoho, kto mi za pár rokov vypestuje dôveryhodné konto na sociálnych sieťiach. Ak sa nám bude páčiť, kúpime ho od teba za slušné peniaze, ktoré ti bohatu pokryjú výdavky na obnovu vlastného profilu..“
„V poriadku,“ prikývol Paľo, „do toho by som aj išiel.“ Pravdupovediac, z práce ho vyhodili a partnerku nemal. Navyše potreboval nejaké financie na nákup cartridgeov do 3dé tlačiarní.
Mkwele zadusil cigaretu o stôl. „Ešte jedna vec. Nie si jediný, koho sme oslovili. Naši ľudia ťa budú monitorovať. Aby sme im to ulahčili, potrebujeme aby si použil meno, ktoré navrhneme my.“
„Nemám s tým problém.“ Pokrčil Paľo ramenami. „Čo teda navrhujete?“
„Neónový Králik.“„Čo?“ Paľovi vypadla cigareta z úst.
„Musí byť ľahko rozoznateľné.“ Mykol Mkwele vtedy ramenami, akoby vravel o spustení nového brandu na zubné pasty od Ikei.
-------
Začalo pršať. Teraz, ako tak hľadel na mastné kvapky dažďa, sa mu Neónový králik zdal úplne obyčajný. Vtedy by to nikdy nepovedal, ale faktom je, že to vyšlo. Tri roky sa babral s virtuálnou identitou, pestoval profil, budoval kredit. Myslel na všetko. Od sietí virtuálnych priateľov, fanúšikov na blogu až po komplikované privátne nastavenia Facebooku a energetických závodov. Keď Zdravotná poisťovňa predstavila integráciu so sociálnymi sieťami a prevádzkami rýchleho občerstvenia, Neónový králik bol medzi prvými zákazníkmi. Keď Tesco spustilo svoju online zubnú ordináciu, Neónový Králik bol prvý pacient. Keď Microsoft vyrobil prvý operačný systém pre autá, Neónový Králik odhalil prvé chyby a v časopise PC review mu dokonca vyšiel článok o nekompatibilite systémových ovládačov s prevodovkou a problémovom reverznom nastavení volantu.
Skrátka, Paľo vytvoril jedinečnú osobnosť. S charakterom. Neónového Králika.Kde je teraz?
Paľo sa zahľadel na medenú oblohu a zachumlal sa hlbšie do svojho kožuchu.
Za povlakom sopečného prachu a smogu veselo poblikávali honosné orbitálne prístavy, luxusné solárne štvrťe. Bolo dokonca vidieť obrysy jachty Brazílskeho milionára Lula da Silvu IV., ako sa hojdá, takmer akoby na nad veľkým vozom.
Povzdychol si.
Tam niekde sedí aj Neónový králik. Určite nie tu. Na Zemi.

Permalink | Leave a comment  »

]]>
http://files.posterous.com/user_profile_pics/677020/kraliktwtr.png http://posterous.com/users/5AvBYBDXEj05 Neónový Králik neonovykralik Neónový Králik
Mon, 03 May 2010 10:34:09 -0700 Príchod http://neonovykralik.posterous.com/prichod http://neonovykralik.posterous.com/prichod

Padajúc dolu čiernou dierou, sa ocitol na Platforme.

"Fajn." povedal si Králik a zapálil si cigaretu. "Z toľkých pádov sa mi úplne rozdrbú kĺby." napadlo mu. Bude musieť skočiť za Vrabcom a nejako ho prinútiť, aby mu skopíroval gény na krídla.

Takto to ďalej nejde. 26 rokov a kĺby úplne v ťahu, plúca v riti a chvost? Na ten sa radšej ani nepozeral. Úprimne, aj potkan má na tejto časti tela viac srsti ako on.

Do čerta so steroidmi. Kašľať na svalnaté nohy a veľké, mačovské uši. Ináč, tieto prášky sú aj tak úplne nahovno. Odvtedy čo ich berie nikoho nezbalil. Králik si potiahol šľuka z Marlborky. Vďaka bohu aspoň za internet. Musí sa tu, na platforme rozhliadnúť.

Troška sa dať dokopy.

A potom, potom sa uvidí čo ďalej.

Permalink | Leave a comment  »

]]>
http://files.posterous.com/user_profile_pics/677020/kraliktwtr.png http://posterous.com/users/5AvBYBDXEj05 Neónový Králik neonovykralik Neónový Králik
Mon, 13 Apr 2009 10:19:37 -0700 Za zrkadlom http://neonovykralik.posterous.com/2009/04/13/za-zrkadlom http://neonovykralik.posterous.com/2009/04/13/za-zrkadlom

Naše vznášadlo potichu kĺzalo nad zelenkavou hladinou. Bol teplý letný večer, ukrytý pod mrakmi, v tieni opustených panelových domov. Vyschnutý vietor mi rozvial vlasy. Dávno som si ich nestrihala. Boli také dlhé, že ich končeky pošteklili Elbrusovi tvár.

„Hmm, Pantene?“

Elbrus mrkol na mňa. Ústa sa mu roztiahli do mierneho úsmevu. Zvyšok kamelky zostal prilepený v ľavom rohu jeho popraskaných pier.

„Garnier.“ Odvrkla som. „Kedy tam už budeme?“

„Zrkadlá vraj vytiahli pred dvoma rokmi tu, v rozliatej delte Dunaja. Pár minút a sme tam.“ Elbrus sa otočil a rozopol malú textilnú chladničku. Bolo v nej dvadsať fľaší Contreau a zrezaná brokovnica. Plus modrasté vrecko s chladiacou zmesou. Elbrus

vytiahol brokovnicu a položil ju na dno nášho člna. Všimol si, že na neho zvedavo hľadím.

„Kvôli úhorom a krokodílom...“ odvetil.

„So zrezanou brokovnicou ich chceš?... nadvihla som obočie.

„Nič iné nemám“ Elbrus mrzuto pokrčil plecami a vybral fľašu Contreau z chladničky.

Hrkol do seba dva logy, potom vypol motor a odšrauboval závit na palivo a vylial doň likér.

„Svinský čln, vraj pôjde na fotosyntézu.“ Odpľul si. „Prd. Musel som prerobiť staručkú Yamahu. Najlepšie teraz šľape na chladenú Margaritu. Lenže, máme iba Contreau.

„Hm“ prikývla som. „A na čo chladíš brokovnicu?“

„Pre tie Gallianove svine v tejto žaburine.“ Precedil Elbrus cez filter cigarety.

Asi pred dvoma mesiacmi otvorili v našej štvrti nový obchod. Často som chodila okolo peši do práce. Na nové auto som nemala peniaze a starý Focus by spotreboval na jednu cestu do práce môj mesačný rozpočet. Ale bola jar, strom na našej ulici rozkvitol, kráčala som spokojná, pozorujúc ako príroda neúnavne bojuje o život.

Každý deň som prešla okolo tých výkladov a každý deň som si všímala sympatického predavača za pultom. Nebol pekný, ale mne sa páčil. Nosil flanelovú košeľu s tmavočervenou kockou a tyrkysové rifle. Svojou náušnicou v nose mi pripomínal dedka, a jeho rozprávanie o zážitkoch so sfetovanými spolužiačkami zo strednej školy.

Obchod nebol ničím výnimočný. Predával tam rôzne použité potreby, elektronické hlúposti. Papiere, ktorým vypadáva signál. Potrhané mobily a zvädnuté bicykle, ktoré rastú a umierajú so svojím majiteľom. Biomechanické mačky. Obrazy, pohľadnice a tapety.

Práve tapeta sa stala mojou zámienkou. Prostriedkom ako spoznať človeka za pultom.

Elektronický zvuk zvončeka zapípal, keď som vstúpila dnu.

Pozrel na mňa a jemne sa usmial.

„Dobrý deň. Prajete si?“

„Dobrý. Zháňam tapetu do obývačky.“ Prešla som rovno k veci a pomaly sa rozhliadla po obchode. Potemnených obrazoviek tapiet tu bolo naozaj veľa.

„Myslíte s televíznym signálom?“

„Uhm, takú. Neviem ako sa to volá“ ospravedlňujúco som sa usmiala.

„Také tu nemáme.“

Vyzeralo to na koniec našej komunikácie. Pravdu povediac, vôbec sa nesprával tak ako som si predstavovala. Trochu arogantný.

„A čo tu teda máte?“ mávla som prstom na ostatné obrazovky.

Predavač sa trpko uškrnul. „Zrkadlá.“

Môj otec kedysi digitálne zrkadlá dovážal. Vtedy to bol skvelý obchod, africké manufaktúry ich vyrobili za zlomok ceny európskych automatizovaných továrni. Hoci mám odvtedy pocit, že zrkadlá nemajú dobrý signál a obraz býva často rozmazaný, nebolo by zlé jedno mať.

„Vidíte, aj také sa mi zíde. Chcem ale dobré zrkadlo, také aké používajú profesionálni metrosexuáli a modelky. Potrebujem rozlíšenie aspoň 20 terapixelov s veľkou pamäťou na ukladanie odrazov. A s holoprojektorom. S výkonom aspoň 30 000 lumenov a pokročilou gamakorekciou. A samozrejme s potlačením efektu červených očí, ale to by mala byť samozrejmosť...“

Mladíkovi zasvietili oči.

„Vyznáte sa?“

„Tak trochu.“ Zasmiala som sa.

Predavač náhle vykročil spoza pultu, mrkol na mňa a energicky takmer vykríkol.

„Spriaznená duša. Poďte, poukazujem vám moje najväčšie poklady.“

Chytil ma za ruku a ťahal do útrob obchodu.

„Vzadu mám aj jedno ozajstné, to musíte vidieť...“

V malom a tmavom zázemí bolo zopár políc a drobný eskalátor..

„Tadiaľto,“ kývol predavač smerom ku schodisku.

Nastúpili sme na eskalátor, ktorý sa so škripotom začal posúvať.

„Je to starožitnosť.“ hrdo prehlásil predavač. „kedysi slúžil ľudom na Parížskom letisku Orly, keď sa v rušných dňoch presúvali od jedného terminálu k druhému.

Ach Paríž, starých čias.“ povzdychla som si. „Dnes je to už len jeden veľký súk s miliónom mešít a hindy svätýň.“

Eskalátor pomaly klesal do podzemia, kde sa veselo rozblikali staručké neóny. Vyzerali ako slávne Lunarwurst, mesačné klobásy s jablkovou príchuťou od rakúskeho astrogastronomika Jurgena Frimmella.

„Tam je.“ kývol obchodník a ukázal prstom na oválny strieborný disk, zasadený v starodávnom kovovom ráme s brúsenými krištáľmi.

Stáli sme pred zrkadlom a hľadeli naň. Pripadalo mi celkom obyčajné. Mladík prebehol prstami po ploche zrkadla, akoby sa pokúšal vyťukať nejakú známu melódiu.

Zablikalo modrastou farbou. Nad pravým uhlom sa objavila holo - projekcia loga Samsung Mirrors. Assembled in Galanta, stálo drobným arialom pod logom.

„Takže nie je pravé.“ skonštatovala som.

„Ale je to kópia, významná kopia originálneho benátskeho zrkadla, vyhotoveného pre viedenský dvor.“

„Chcela by som vidieť originál“

„Ja tiež,“ povzdychol si mladý predavač a zaiskrilo mu v očiach. Na okamih sa odmlčal, akoby mu vyschlo v ústach. Zádumčivo si ma premeral.

„Niečo vám poviem“ spiklenecky mrkol;

„mám na to prichystané tri milióny yuanov.“ prehodil akoby hovoril o slížoch s makom.

„Tri milióny?, Neverím vám.“ Zavrtela som hlavou. Yuan, krvavá mena, jediná stabilná v kozme, viazaná nie na suroviny ako zlato, alebo marťanská červeň, ale na ľudí. Čínska kozmická banka ručila vlastnými obyvateľmi svojej ríše, a to z jej meny robilo najtvrdšie platidlo v galaxii.

Prsty mladíka sa znovu rozbehli po klzkom povrchu zrkadla, a za chvíľu predo mnou svietila projekcia autorizačnej stránky HangSeng Banky Shanghai s kontom, na ktorom stál disponibilný zostatok v majestátnej výške 3 452 200 ¥.

„Dedko pracoval ako špión pre čínsku vládu v Európskom kozmickom programe. Viaceré technické vychytávky, napríklad časticový pohon, ukradol priamo z CERNU pre Peking práve on.“

Trochu sa mi z toho roztočila hlava. Oprela som sa rukou o kovový múrik eskalátoru a civela na odhaleného milionára.

„Prečo mi to hovoríte?“

„Vyzeráte neškodne.“ utrúsil, „a navyše, z HangSeng banky ich nemáte ako zobrať. Sú viazané na PIN tvorený algoritmom z mojej DNA a mozgovej aktivity.“

Čítačka,“ poklepal si na spánky, „sníma celé okolie, peniaze nevydá v prípade, že som pod tlakom, s niekým, alebo v iných neštandardných situáciách.“

„Ahá..“ bezpečnostné opatrenia bánk boli zjavne také rafinované, aby sa pokiaľ možno, k peniazom nedostal ani samotný disponent.

„Originál zrkadla vraj nechali doviezť Márii Terézii pri príležitosti korunovácie do Bratislavy.“ pokračoval nadšene. „Môže mať hodnotu tak dva milióny. Prisahám bohu, keby ste mi ho sem priviezli, peniaze sú vaše.“

„Ja?“ zaskočilo ma to. „Netuším, kde by som mohla naraziť na taký poklad“.

„Nikdy neviete, čo sa môže stať. Navyše, zdá sa, že sa celkom v branži vyznáte.“ Uškrnul sa. „Takže neberiete ani toto zrkadlo?“

„Nie“...

Elbrus sa hurónsky rozrehotal. Položil krčah piva na plastovú dosku stola v krčme a odhryzol si z kuracieho burgra.

„Takže ty mi vravíš, zlatko, že ten fanatik, je ochotný dať milión za obyčajné zrkadlá?“

Neviem čo mu bolo také smiešne. Sedeli sme v preplnenom výčape PizzaHut, neďaleko Národného divadla. Na stoloch blikali reklamy, občas prerušované priamymi vstupmi z futbalového stretnutia. Za pultom sa šírila vôňa smažených hranolčekov a borovičky.

Pradedo vravel, že za starých časov robili v Pizza Hute iba pizzu.

Vravel tiež, že kedysi tu bolo ešte malé alternatívne divadlo. Vraj ho bola škoda.

Elbrusovi to však bolo teraz srdečne jedno. Lial si do hrdla pivo, a zabával sa na mojej story s predavačom zrkadiel.

Keď sa s chrapľavým smiechom popridávali aj ďalší chlapi, od robotníkov cez predavačov až po manažérov z neďalekých mrakodrapov, začala som sa cítiť hlúpo.

Vtedy Elbrus tresol pivom na displej stola tak silno, že povrch zafarbili dúhové vlnky tekutých kryštálikov. Nevšímajúc si preskakujúci obraz reklamy na Colgate, sa ku mne naklonil a celkom vážne sa opýtal:

„Fakt má tie milióny? Lebo, vedel by som o mieste, kde by sa takéto luxusné zrkadlá dali nájsť.“

Prikývla som.

„Naozaj. Ukazoval mi účet.“

Elbrus pokrútil neveriacky hlavou. „Blbosť. Takí úchyláci nemôžu mať toľko prachov.“

„Mám niečo, čo to dokáže“ Vytiahla som pokrčený mobil z vrecka a rozbalila ho. Zariadenie chvíľku skenovalo moje biometrické údaje a potom sa rozblikalo. Otvorila som zložku fotosúbora a roztiahla elastický displej aby Elbrus lepšie videl.

„Ty vole,“ odrgogol si od údivu môj partner.

Cestou domov Elbrus zavolal taxibota. Sadli sme si dozadu, Elbrus vyložil rušičku značky Ostankino a váhavo spustil;

„Hovoria ti niečo Petržálske močiare?“

„Myslíš, poklad na Draždiaku?“

Elbrus sa uškrnul.

„V podstate áno.“ Potvrdil a zápálil si. Silno buchol po senzore, aby nás neotravoval s protipožiarnym varovaním.

„Od štyridsiateho druhého sa do Petržalky prakticky nedalo dostať. Napriek tomu, že na terorizmus sme si už všetci zvykli a duplikátory ľudských orgánov boli takmer v každej domácnosti, južná štvrť Bratislavy bola skoro tridsať rokov hermeticky uzavretá. Ľudia ako ja poznajú toto miesto iba z vyhliadky Bratislavského hradu, alebo z okolia Mešity Al-apollo, ktorá vyrástla na mieste starého mosta. Keď potom v päťdesiatom piatom prišiel hurikán Alžbeta, bolo s Petržalkou koniec. Silný vietor roztrhal dlho neudržiavanú hrádzu a zatopil všetko od univerzity až po dostihovú dráhu.“

„No, a?“ prerušila som Elbrusa. „Čo to má spoločné so zrkadlami?“

Elbrus si zapálil ďalšiu kamelku, vyložil nohu na matrac sedadla a vyfúkol dym. Chvíľu som pozorovala ako sa vlní k stropu. Potom exol naraz pollitra coca-coly z automatu zabudovaného vo dverách a grgol si.

„Galliano.“ povedal a ja som ešte cítila pach žalúdka z jeho úst.

„Kto?“

„Vodca posledného petržalského gangu pred povodňou. Narodil sa v rodine bohatého orbitálneho roľníka, ktorý sa nabalil paradoxne na riasových poliach v Tichom oceáne na Zemi. Ako každý bohatý Orbit, aj on bol neuveriteľný narcis. Keď bol mladý, mal nehodu pri ceste na potápačský kurz v hlbinách Europy, šiesteho mesiaca Jupitera. Orbiti často chodia radšej do zamrznutých morí Europy, ako by mali ísť k skutočnému moru na Cote Azur.

Dovolenka sa mu vtedy nevydarila. Mal nehodu. Zablúdené prstence Saturnu vleteli do cesty jeho jachty a roztrhali mu slnečné plachty.“

„Priveľa koksu šnupal cestou domov, že?“

Elbrus si významne potiahol z cigarety.

„Nie. Boháči z orbitu šnupú iba Marťanský prach. Vraj je to trikrát silnejšie ako náš kokaín. Hovorí sa, že je to rozdrvený ľad z polárnych čiapočiek Marsu s vysokým obsahom mimozemských organizmov. Táto organická látka spôsobuje až trojdňové halucinogénne stavy.“

„Ideálna droga na dlhé cesty.“ uškrnula som sa.

„No ale k veci. AI po kolízií s prstencami otočila jachtu spať na orbit, presne v záujme najvyššej bezpečnosti a firemnej politiky, akú môže mať len idiotská talianska firma ako je Bugatti. Roztrhané plachty samozrejme odstavili jeho čln od energie kdesi na polceste medzi Zemou a Mesiacom. Silové tieniče proti vesmírnemu gama žiareniu sa v rámci úsporných opatrení vypli, aby mohla byť energia použitá na dôležitejšie veci v núdzovom režime.

„Jachty Bugatti. Predražené a k ničomu.“ Vzdychla som si.

„Galliano;“ pokračoval Elbrus, „letel takmer štyri týždne vesmírom v hypermodernej presklenej bárke bez gama štítov alebo akéhokoľvek opaľovacieho krému.“

„No a?“ Vesmírne opaľovanie bol teraz veľký hit. Sesternica si našla frajera, ktorý tiež býva na obežnej dráhe. Chodím sa k nemu „opaľovať“.

Elbrus hneď pochopil, čo mi chodí po rozume.

„Teraz to možno je hit, ale vtedy to bol pre mrzutého Galliana priam smrteľný úder. Miloval pohľad na seba. Orbitálne sídlo mal vytapetovaný zrkadlami. Neustále na seba pozeral, hľadal čo by mohol ešte zlepšiť. Ukladal si svoje najlepšie odrazy takmer na každej tapete. Svojim spôsobom mal na všetkých stenách svoj portrét.

Po incidente s pokazenou Bugatkou mal však celé telo husto posiate pehami. Nevedel s tým žiť, a duplikácie pokožky sa neuveriteľne bál. Bol však otrávený. Keď sa presúval po svojom orbitálnom sídle, zrkadlová tapeta apdejtovala v odrazoch odtiene jeho pokožky. Všade videl samé pehy. Po celom svojom tele, po stenách, po kobercoch.

Normálnemu človeku by to neprekážalo, ale on bol z toho úplne mimo. Nevedel sa so svojou pigmentáciou vyrovnať. Na dôvažok, medzi orbitálnou mládežou vládol vtedy archaický kult kódu tela. Ten, koho výzor prejavoval známky nedokonalosti, nebol prijatý do skupín mladých.

Galliano to nevedel zniesť. Predal svoju stanicu a utiekol dolu na Zem.“

Elbrus si potiahol z cigarety. Ja som sa napila kofoly. Z automatu v taxibote vypadla posledná. Stále som nechápala aký to má súvis so zrkadlami. Nerozumela som, prečo mi to vlastne všetko rozpráva.

„Rozhodol sa, že sa utiahne tam, kde by ho nikto nehľadal. Usúdil, že najlepšie miesto pre neho bude tu.“ Elbrus mrkol na mňa významným pohľadom.

„Ako, tu?“

„No, tu, v Bratislave. Teda v Petržalke. Galliano kúpil budovu univerzity.“

„Ale veď tá bola zaliata Dunajom?“

„Vtedy ešte potopy v Petržalke neboli také kritické. Mnohí ľudia tam normálne žili. Galliano kúpil nakoniec iba horné tri poschodia. Útulne si ich zrekonštruoval a rozhodol sa tam žiť. Vybavil si ešte povolenie aby mohol s malou koptérou lietať po zásoby potravín a Marťanského prachu na Balatónsky kozmodróm. Ovládajú ho Vietnamci, vedel, že tí mu zoženú všetko.“

Galliano si svoje hniezdočko vybavoval najprv inteligentnými zrkadlami. Potom však objavil staré benátske zrkadlá, ktoré ako jediné neukladali jeho pehaté odrazy do pamäte, ale iba odrážali. Jednoduché sklo, potreté na jednej strane tenkou vrstvou kovu mu učarovalo. Digitálne odrazy mu začali spôsobovať ťažkú psychickú chorobu, takže postupom času sa z neho stal popredný zberateľ benátskych zrkadiel. Klasické zrkadlá mu viseli všade, po celej budove...“

„A odkiaľ to všetko vieš?“ zaujímalo ma.

Elbrus pokrčil ramenami „Na zablúdených pontónoch nad bývalým Žitným ostrovom žijú rybári. Poväčšinou korejský prisťahovalci, ktorí majú ako jediní skúsenosti s agresívnymi morskými úhormi..Tí vedia všeličo.“

„Hm, vraví sa, že tie zmutované beštie sem niekto nasadil“ snažila som sa zapojiť.

Elbrus sa rozrehotal. “Veru že nasadil, a bol to práve Galliano. Obyvatelia Petržalky mu liezli na nervy, tak tam vypustil morských úhorov trénovaných na ničenie obrích baktérii, ktoré sa objavili pri hĺbkovej ťažbe ropy zo zemského jadra.

Taxibot zastavil na našej ulici. Elbrus mu zaplatil sedemsto euro a vydali sme sa domov.

Celú cestu mi potom rozprával o japonskom rybárovi menom Tarami, ktorý na svojom drobnom vznášadle s osadeným guľometom Gattling chodieval vražedné úhory loviť.

Z ich mäsa vedel potom pripraviť lahôdku, Suši Europa, ktorú Elbrus miloval. Podával ju vo svojom sušibare Obrátená pyramída, kde pracoval na polovičný úväzok ako kuchár. Svojho času tam Elbrus chodieval každú noc, rovno zo šichty. Jedného večera, pri desiatom pohári saké, mu Tarami ukázal čudesné lesklé placky. Najprv rozmýšľali či to nie sú zrkadlá, ale na ich dotyky vôbec nereagovali, ani stopy po nahratom firmware, alebo aspoň odtlačku nejakého zle deletovaného odrazu. Nakoniec to uzavreli s tým, že najskôr pôjde o nejaké slnečné kolektory. Predbežne sa aj dohodli, že ich pôjdu jedného dňa z dna vyzbierať, lebo Tarami tvrdil, že sú ich tam tisíce. Samozrejme, Elbrusovi bolo jasné, že Tarami objavil Gallianov poklad benátskych zrkadiel...

Na druhý deň som za posledných pár euro poslala mail predavačovi zrkadiel, kde som mu naznačila, že by som benátske zrkadlá vedela zohnať. Bol dosť dlhý, lebo som sa snažila všetko napchať do jednej správy. Obratom mi prišla nadšená správa, s konštatovaním, že ponuka ohľadom kúpy originálneho benátskeho zrkadla stále platí...

V živote by ma nenapadlo, koľko kvapiek môže rozstreknúť výstrel z brokovnice do petržalskej bačuriny. Naše drobné vznášadlo sa teraz zadrhávalo od rozvlnenej vody, ako keď sa pri kloktaní omylom napijete.

„Skap, ty sviňa“ zavrčal Elbrus pri pohľade na štvormetrového úhora plávajúceho hore bruchom. Zotrela som si drobné kvapôčky krvi a hnedej vody z obočia. Nad opršaným displejom holografu blikal sonarový prierez petržalským močiarom.

Nalakovaným nechtom som fiktívne poklepkala po po žiarivej kope na dne. „Elbrus, toto hľadáme“.

„Mňa viac desí toto“ zavrčal, a ukázal na tmavé tiene úhorov. „Serú ma“ skonštatoval, odpil si a odgrgol. Nachvíľu sa zahľadel do temných oblakov. Krúžila pod ním silueta koptéry americkej armády.

„Čo tu tí chcú?“ napadlo ma.

„Nič. Je im to úplne jedno. Sú na výlete. V Parndorfe majú základňu.“ odvetil Elbrus.

Bum! Elbrus znova vypálil z brokovnice na ďalšieho úhora. Znovu som bola celkom mokrá.

„Elbrus, toto náš problém nerieši“ začala som, „úhorov nemôžeš postrieľať. Je ich tu príliš veľa. Potrebujeme skôr robotickú ponorku, ktorá nám zrkadlá vytiahne..

„A máš 5000 euro?“ Elbrus pôsobil namrzeným dojmom. Otvoril ďalšiu fľašu Contreau, trochu si z nej logol a zvyšok dolial do obstarožného motora vznášadla.

Situácia vyzeral bezvýchodiskovo. Bez poradného vybavenia sa v živote dolu nedostaneme.

Chvíľu sme ticho hľadeli na seba.

„Otočím to.“ skonštatoval nakoniec Elbrus. „Skúsim pozisťovať od zopár priateľov na Facebooku, kde by sme mohli zohnať aspoň robota - potápača.“ povedal a otočil pri tom loď o 180 stupňov.

Zaradil najvyššiu rýchlosť. Vznášadlo sa mierne nadvihlo, ako šelma chystajúca sa na útok. Potom vystrelilo po vodnej hladine smerom k siluete rozpadnutého hradu.

Odvrátila som zrak od Elbrusovej vlasatej hlavy, smerujúcej čo najďalej od nebezpečnej zóny. Brokovnica sa teraz váľala po podlahe štrngajúc o prázdne fľaše Contreau.

Pozrela som za seba. Na tmavozelenej hladine nekonečného močiaru sa odrážali vrcholky rozpadnutých panelákov, ktoré trčali z vody proti oranžovému slnku. Pripomínali mi tesáky krokodílov, lačné po ďalších obetiach.

„Alica, Alica, dnes sa teda zase nedozvieš aký svet je za zrkadlom.“ povzdychla som si do vlhkého vetra a nechala sa unášať ďaleko preč..

Permalink | Leave a comment  »

]]>
http://files.posterous.com/user_profile_pics/677020/kraliktwtr.png http://posterous.com/users/5AvBYBDXEj05 Neónový Králik neonovykralik Neónový Králik
Fri, 21 Nov 2008 17:00:00 -0800 Devil Inside http://neonovykralik.posterous.com/2008/11/21/devil-inside http://neonovykralik.posterous.com/2008/11/21/devil-inside

Zaprášený Chrysler Neon fičí po ceste lemovanej kaktusmi saguáro. Neďaleko nebezpečne zíva Grand Canyon. Po chvíli vyletí z asfaltovej cesty na piesočnatú rovinu a rúti sa rovno do priepasti kaňonu. Necháva za sebou dráhu zvíreného prachu. Slnko páli. Keby ste mali kameru, videli by ste žlté kruhy slnečných lúčov na optike. Šofér bojuje so spolujazdcom - ženou. Je pomerne mladá. Má dlhé havranie vlasy a dýku vrhajúcu odlesky na všetky strany. Muž je silnejší ale dievča je rýchle a mrštné. Ubehne sekunda boja a muž spraví chybu. Odkryje si hruď. Mladá žena to využije. Jej nôž pretne vzduch, nerezový hrot zakrátko prerazí pokožku silnejšieho protivníka. Potom by mal vkĺznuť medzi rebrá a prepichnúť pľúca, pri troche šťastia srdce alebo nejakú tepnu.

 

 

Nestane sa tak. Čas zamrzne a čepeľ sa zasekne milimeter nad vodičovou chlpatou hruďou. Žena stále nie a nie bodnúť. Na čo čaká? Žeby svedomie? Určite nie. Zabila už veľa ľudí. Živí sa tým. Je to vlastne show. Ona je moderátor, vrah a zabávač v jednej osobe. Vy ste diváci. Práve sledujete najnovší formát televíznej zábavy. Super reality show.

1.

 Keď bol nedávno rozhovor s dramaturgom Valkom, rozrušený redaktor sa ho spýtal: „Ako ste zapracovali interaktivitu do svojho programu?“ Dramaturg sa vtedy pohodlne roztiahol na koženom sedadle. Počkal kým sa jeho telesný tuk rozleje po všetkých kútoch kresla a spustil: „Viete, my sme chceli zapôsobiť na emócie divákov. Myšlienka programu spočíva v realtime zachytávaní toho najbrutálnejšieho násilia. Vybrali sme si sériového vraha, zavesili mu na krk kameramana a povzbudili ho v tom, čo mu ide najlepšie.“ „Vraždenie?“ spýtal sa redaktor „Presne tak“ usmial sa dramaturg.“ Náš hlavný protagonista ide cez mesto a vraždí hlava nehlava. Diváci do toho však môžu zasiahnuť. Keď pošlú obeti viac ako 100 000 hlasov za 30 sekúnd, náš moderátor ju nezabije. Jedna sms stojí iba 3 eurá… „Geniálne“ pochválil dramaturga redaktor. „Presne tak. Hráme ľudom na city.“  Ako všade na svete, 30 sekúnd ubehlo ako voda aj tu,  v aute rútiacom sa po prašnom povrchu priamo do náruče Grand Canyonu,. Čas sa pohol a žena s ľahkosťou zabodla nôž do šoférovho tela. Potom ho vytiahla a bodla.. Mužovi vytiekla krv z úst. Hlava mu odkväcla na volant. Vlastne, mužovi tiekla krv odvšadial. Celé auto bolo ako bazén napustený červenou farbou. Quentin Tarantino by zaplesal…  „Každá skvelá šou má svoj koniec. Aj tá naša.“ Dramaturg si významne premeral redaktora Uprostred  kancelárie bol veľký ebenový stôl. Z jednej strany kreslo pre dramaturga. Oproti nemu zelené kresielko pre hosťa. Vertikálne žalúzie boli zatiahnuté, takže slnečné lúče mali problém preniknúť do priestoru. Vojnu svetla zatiaľ vyhrávala čierna stolová lampa od Starcka. „Práve teraz vysielame poslednú epizódu. Diváci sa majú na čo tešiť“ Redaktor sa usmial. „Ľudia z televíznej brandže majú pocit že rekordy sledovanosti padli už minulý piatok, keď sa vysielal predposledný diel. Tá mladá žena, Tereza sa tuším volá, vtedy prišla do svojho rodinného domu a vyhladila komplet všetkých. Mamu, otca, bratov. Krv tiekla potokmi, sledovanosť dosahovala utopické čísla, diváci esmeskovali o život....“ Dramaturg sa pri slovách svojho hosťa uškŕňal. „Buďte si istý, pán redaktor, že v poslednej časti uvidíte, čo ste ešte nevideli.“ „Čo môže byť lepšie ako sériová vražda vlastnej rodiny v priamom prenose s možnosťou sms hlasovania?“ úprimne sa začudoval redaktor... „Uvidíme.“  Striebristý lak Chryslera sa úplne strácal pod nánosom červeného púštneho blata. Kolesá auta nekontrolovateľne rolovali smerom ku Grand Canyonu…  „Je koniec“, napadlo Terezu. Rýchlo sa rozhliadla. Kývla na kameramana na zadnom sedadle. Mali by sa dostať z tejto klietky na kolesách von. Vyskočia. Zatiahla kľučku na dverách. Nič. Zalomcovala s nimi ešte raz. Zase nič. Všimla si kameramanov vystrašený pohľad. Priepasť bola vzdialená už iba sto metrov. Svet za oknom automobilu bol rozmazaný. Potom jej skĺzol zrak na mŕtvu hlavu šoféra. Na tvári mu ostal úsmev. Mŕtvola sa vyškierala na Terezu úsmevom od ucha k uchu. Hajzel hnusný. Keď už sme pri ňom, nebol len obyčajný šofér. Pre divákov to bol jej manžel. Bývalý manžel. Vzali sa, keď mala 20, len preto aby ju o rok na to podviedol s nejakou fľandrou. Podľa scenára ho mala nenávidieť. Potrebovala ho zabiť. Vlastne, celá šou k tomu smerovala. V skripte mala doslovne napísané: „Zakaždým, keď zabiješ mužskú obeť povieš: Pripomínaš mi môjho exmanžela.“ Takto sa napätie gradovalo. Až nakoniec prišla finálna čas a s ňou zlatý klinec programu. Mohla ho zabiť. Diváci boli správne nadržaní. Vedeli o čo pôjde. Očakávali veľkolepú akciu.. Napriek tomu, že nikdy v živote manžela nemala, toto želanie s radosťou splnila. Náš divák, náš pán. A okrem toho, Tereza mala umelecké nadanie. Bola talentovaná likvidátorka.  Už v detstve, keď hrávala  Unreal Tournament, vedela že zabíjanie bude jej chlebíček. Killing spree! To bolo jej. A teraz tu má umrieť. Tá sviňa, ten hnusný komparzista musel vedieť dopredu, do čoho ide. Nejakým spôsobom zamkol auto. A ešte sa usmieva. Prešiel jej z toho mráz po chrbte. Kamera zaostrí na krivý úsmev mŕtvoly. Diváci na celom svete sú v šoku.

Samozrejme, že nasmiata obeť tu už bola. V jedenástej časti bol akýsi Abdul Achbad, ten sa usmieval tiež. Tvrdil, že Tereza a jej šou sú jeho skratka k Alahovi. „Tak prečo to neskúsiš samovražedným atentátom, kdesi na blízkom východe. Tam je to stále populárne?“ nadhodila toho času Tereza  „ a navyše, mal by si primetime na CNN a BBC..“ Abdulovy sa vtedy zalesklo v očiach. „Ále veď ja som to skúšal. Tri razy som sa odpálil. Raz v reštaurácii U Salnera, druhýkrát v električke v San Franciscu a tretíkrát na križovatke v Tel Avive. Okolo samý mŕtvy a ja nič. Furt som žil. Jedenkrát mi odtrhlo ruku, další krát nohu...“ Abdul začal ukazovať Tereze svoje plastové náhrady –– Vtedy zaznel výstrel. „Neznášam pohľad na amputované končatiny“ zamrmlala si Tereza, keď sa Abdulovo telo poskladalo na zem. Všetkým už pomaly dochádza, že ich obľúbená moderátorka -vrahyňa umiera. To znamená koniec skvelej šou. Nedá sa nahradiť. Je to ako keby ste chceli nahradiť Larryho Kinga. Zopár z ortodoxných divákov aj posiela sms, chceli by ju zachrániť, ale nejde to. To sú ti skalní, sfanatizovaní. Majú doma už aj hrnček s motívom loga relácie. Čajník tiež. Chodia výlučne v šatách z Terezinej novej fashion kolekcie. Gruppies. Tento krát ju ale nezachránia. Tereza vrhne posledný šialený pohľad do objektívu kamery. Potom výkríkne. Kričí z plných pľuc. Chrysler Neon preletí okrajom priekopy. A padá dole. Do hlbín osudu. Potom ešte vybuchne. Príroda Arizony je taká krásna.

2.

V jednej z mnohých domácnosti si pred obrazovkou strčil Jan sklamane palec do úst. Mal iba 6 rokov, ale aj tak bol plnohodnotným fanúšikom krvavej reality show. Každý večer sa tešil na novú vraždu. Spoločne s mamičkou si sadali pred príjimač. Rozbalil si Tatranku, mama mu nežne ovinula ruku okolo ramien a sledovali. Na obrazovke realtime striekala krv, lietali končatiny a on spokojne chrúmal keksík. Keďže tam nebol žiaden sex mohlo sa to vysielať namiesto večerníčka. Teraz bol Janko sklamaný. Vrhol spýtavý pohľad na mamku: „To bolo všetko?“ „Určite nie zlatko. Vydrž čo príde po reklame.“ Janka rada upokojila. Zobral si ďalšiu Tatranku, odhryzol si a vyčkával.  Tereza ležala na popraskanej zemi. V diaľke obrovská sopka chrlila oheň. Celé nebo bolo červené. Po zemi ležali rozsypané končatiny obetí, čo stihla zahrdúsiť počas všetkých dvadsiatich dvoch dielov svojej reality show. Pomaly sa postavila. Na zemi zbadala svoj nôž. Zastrčila si ho za opasok. Studená čepeľ ju chladila na kostrči. Ostatné šaty sa nedali nazvať šatami. Boli roztrhané a rozpárané. Cítila sa ako amatérska pornohviezda zo šialeného erotického filmu na motívy Flinstonovcov. Neďaleko od nej sa pozviechal kameraman. Bol v podstatne lepšom stave. Na rozdiel od nej, on mal nohavice v takom stave, že mu zakrývali všetko podstatné. Najzvláštnejší bol ale fakt, že kamera zostala neporušená. Červené svetielko blikalo. Priamy prenos pokračuje. Rozhliadla okolo po morbídnej krajine. Krvavé ruky , nohy, a prsty všade. „Vitaj v Pekle kráska“ ozval sa sýty hlas za ňou. Otočila sa. Stal tam sám pán... „Diabol - dovoľ aby som sa predstavil.“ zakončil jej myšlienku. Bol pomerne vysoký. V čiernom obleku, krémova košela a rúžová kravata. Na nohách mal kvalitné topánky z hadej kože... „Ty nemáš ...?“ „Kopyto?“ prerušil ju diabol „ Ále prosím ťa, hlúposti z rozprávok. Neviem, ktorý magor vymyslel, že diabol je škaredý, že má kopytá a, to ma fakt dostalo,“ diabol sa zachechtal „že vraj má chvost. Pre kristové rany, čo by som s ním robil? Moderný diabol je metrosexuál, možno trošku homosexuál. Je to trendy, je to šik, tak prečo nie? Veľký problém bol s rohami, ale divila by si sa, aj tu dolu máme špičkových plastických chirurgov, robia divy.“ Diabol prstom ukázal na dva maličké kopčeky na vrchole hlavy. „No verila by si, že toto boli kedysi 50 centimetrové rohy?“ Kameraman podišiel bližšie, aby mohol spraviť lepší detail diablovej tváre. Ten to vycítil a okamžite nasadil „mediálnu tvár“. Jemný úsmev, príjemný pohľad, niečo ako hlásateľka počasia. „Priamy prenos z pekla“ dramaturg víťazoslávne ukázal na plazmovú obrazovku. „Tak toto ste chystali“ vyjadril sa pochvalne redaktor. „Presne tak. Neverili by ste ako dlho nám trvalo, kým sa nám podarilo dohodnúť s peklom na podmienkach. Nakoniec na vysielanie priameho prenosu pristúpili, pod jednou podmienkou.“ „Akou?“ redaktor záujem nemusel predstierať. Dramaturg položil na stôl papier. Bol na ňom iba nadpis: „Tereza v pekle (diel 23). Scénar. „ Nič viac. Iba prázdny papier. „Peklo trvalo na tom, že scénar k poslednej časti napíšu iba oni.“ „Zaujímavé“ redaktor si palcom poškrabal bradu.... „Takže ty vravíš, že si homosexuál?“ pokračovala v konverzácii Tereza. „Dalo by sa to tak povedať.“ prikývol diabol. „Nás diablov vždy muži väčšmi priťahovali. Jednoducho zbaliť chlapa je pre diabla môjho formátu väčšia výzva ako zbaliť ženu.“ Diabol si napravil kravatu. Dlhým krokom priskočil. Teraz bol tak blízko, že videl všetko. Vďaka Tereziným roztrhaným šatám. „Uvažoval si nad tým, že by si mohol byť bi?“ Tereza roztiahla nohy, aby mal diabol lepší výhľad. „No, pozri, zas až tak úprimne som to s tou homosexualitou nemyslel. To je teória, prax je samozrejme iná....“ Kameraman sa priblížil, aby mohol lepšie zachytiť vzrušenie na diablovej tvári. „Aká?“ Tereza sa zvodne usmiala. Mala plán. „Ako správny diabol si nenechám utiect nič hriešne...“ riekol diabol a povolil si rúžovú kravatu. Na tento moment Tereza čakala. Dostane sa odtiaľto, a už vedela ako presne. Dramaturgii sa síce nebudú páčiť sexuálne scény, ale.... Diabol sa vyzliekal. A prečo by mala?.... Napadla ju ešte lepšia myšlienka. Priam prevratná. Usmiala sa na diabla. „Tak poď“ roztiahla nohy. Snažila sa aby to bolo aspoň trochu zmyselné Diabol sa nenechával dvakrát prosiť. Priskočil k Tereze, mocnými rukami ju chytil. Teraz nemyslel na nič iné. Nakoniec načo aj? Bol predsa diabol. Pritlačil sa na mladú ženu. Toto Tereza čakala. Ľavou rukou nahmatala dýku za opaskom. Cvičeným pohybom ju vytiahla spoza chrbáta a švihom ju zabodla diablovi do krku. Potom trhla. Prerazila mu všetky tepny. Horúca krv jej oprskala tvár. Diabol pomaly odstúpil, chytil sa za krk, potom pozrel na dlane. Chvílu sa tackal po pekle. „Do pekla“ vyhrkol nakoniec a potom sa rozpadol na prach. „Idiot namyslený.“ Odvrkla Tereza. Utrela si tvár od diablovej krvi. Mrkla na kameramana. „Ideme von“ „Z pekla?“ „Z pekla. Odstavila som antikrista. Typujem že mám právo na jeho funkciu.“ „Diabol môže chodiť na náš svet?“ „Samozrejme...., on je tam vlastne skoro stále...“ Kameraman prikývol a obaja sa pobrali sa hladať východ von.

3.

 „To bolo všetko?“ zvedavý redaktor bol neodbytný. „Hm, asi áno.“ Odvetil mu spokojný dramaturg. Mal dôvod byť spokojný. Sledovanosť prelomila 95%, ľudia poslali toľko smsiek, ako nikdy pred tým. „Divné je, že ešte neboli titulky.“ Poznamenal redaktor. „Pozrite, vravel som, peklo píše scenár k poslednej časti. Možno ešte niečo vymysleli. Nejaký epilóg, alebo tak.“ Dramaturg sa tváril sebaisto. Biely papier scenára stále ležal na stole.  Vtedy sa rozleteli dvere. Stála v nich Tereza s kameramanom za chrbtom. "Record" svietilo na kamere stále. Dramaturga myklo. Redaktor spadol z kresielka pre hosťa. Vystrašene hľadeli na Terezu. Toto nečakal ani jeden ani druhý. „Dobrý večer pán Valko.“ Jemne sa usmiala. Zvyšky roztrhaných šiat sa jej zavlnili na tele. Dramaturg sa trochu uvoľnil. Možno chce iba vyššie odmeny. To by sa dalo zariadiť. Mýlil sa. Ubehol zlomok sekundy, a Tereza stála pri ňom. Ďalší zlomok sekundy a dramaturg Valko pocítil na svojom krku chladné ostrie noža. Kamera to všetko snímala. Redaktor sa ukryl pod veľký ebenový stôl. Dramaturg Valko vedel že je koniec. Rezignoval. Počkal tridsať sekúnd, podľa pravidiel súťaže. Dostal 5000 smsiek. „To je žalostne málo pre život.“ preniesla vážneTereza. „Z teba miláčik publika nebude“. S týmito slovami mu prerezala krk.

Permalink | Leave a comment  »

]]>
http://files.posterous.com/user_profile_pics/677020/kraliktwtr.png http://posterous.com/users/5AvBYBDXEj05 Neónový Králik neonovykralik Neónový Králik
Fri, 21 Nov 2008 16:29:37 -0800 Príbeh Floriána Marsa http://neonovykralik.posterous.com/pribeh-floriana-marsa http://neonovykralik.posterous.com/pribeh-floriana-marsa Ako sa voláš?

„Florián Mars“ „Idiotské meno. Tým menom si koleduješ. Ty tu dlho neprežiješ.“ Pišta sa uškrnul. Hoci mal iba dvanásť rokov dostal som strach. Stáli sme na jednom dvore v Bratislave, obkolesený šedými domami. Boli tam ako nemí sprisahanci. Pišta a jeho kumpáni oproti mne. Zlovestné úsmevy na ich tvárach neprezrádzali nič dobré. Potom to prišlo. Najprv som dostal kolenom do žalúdka. V kŕči bolesti som sa schúlil. Prišla ďalšia rana, tentoraz do tváre. Najprv päsťou, potom lakťom. Potom ma niekto udrel zozadu, takou silou, že som mal pocit ako keby prešiel po mne zaoceánsky parník kombinovaný s kombajnom. „Chalani, kuknite sa. Ukážem vám karate“ zakričal Pišta. V rukách mal obrovskú železnú tyč. Napriahol sa. Inštinktívne som zdvihol ruky. Predvčerom sme sa prisťahovali. Mal som jedenásť rokov. V cudzom meste, bez žiadnych kamarátov. Všetci si ma podávali. Rad radom. Najlepším dôvodom bolo moje hlúpe meno. Nenávidel som ho. Pozrel som na nebo. Dokonca aj slnko sa ukrylo za oblaky. Obloha visela nad nami. Bola ako betónová strecha, ktorá sa každú chvíľu sa zrúti. Železná tyč dopadla. Na ceste vzduchom mi tuším zlomila malíček. Ale stálo to za to. Zlomený prst spomalil jej dopad na moju tvár. Mohlo ma to zabiť. Našťastie to schytala iba čeľusť. Celá dolámaná. Na tú bolesť nikdy nezabudnem. Pol roka som chodil zdrôtovaný ako Frankenstein....

 

Sedeli sme v tmavej vypočúvacej miestnosti. Útla žiarovka na strope bola jasným príkladom diskriminácie svetla. Oproti, za špinavým dreveným stolom sedel seržant Michael Novak. Americký expert na terorizmus. Pricestoval sem len kvôli mne. Mal slovenský pôvod. Vraj vyrastal kdesi pri Hlohovci. Niekde v rohu miestnosti boli dvere. Pri dverách stál plešatý strážnik. Volal sa Tóno. Teda Antón. Bol celkom milý. Ponúkol mi aj cigaretu. Nezobral som si. Som nefajčiar. 

„Hm, takže vravíte, že ste mali ťažké detstvo?“ „Veru tak“ napravil som si zelenkavú kravatu. Manželka mi ju kúpila na piate výročie svadby. Zelená kravata s drobnými červenými bodkami. „Pekná kravata“ pochválil ju americký expert „Kúpila mi ju manželka“... „Rozišli ste sa?“ Michael Novak nadvihol obočie. „Áno.“ „Prečo ? Súvisí to nejako....?“ „Súvisí...."  

Odjakživa som si zakladal na tom, že som slušný človek. Všetko som starostlivo pripravoval. Pracoval som v banke. Za prepážkou. Najčastejšie v zmenárni. Bol som na seba hrdý. Mal som bielu košeľu, fialové sako, zelené nohavice a hnedé topánky. Pri zvláštnych príležitostiach som nosil aj modrú kravatu. Mám rád eleganciu. Šéf to nevedel pochopiť a tak často vravieval položartom: „Florián, Florián, ten váš životný štýl, to je na elektrické kreslo. Prisahám, vás to raz zabije.“ Mal čudný zmysel pre humor. Ale aby som to zhrnul, mal som všetko. Kvalitný oblek, staršie ojazdené auto, dobrý dôchodkový fond, hypotéku na byt, výhodný úver. Chýbala iba manželka. Spoznali sme sa, ako inak, pri prepážke. Ona bola rozvedená žena. Chodievala si zamieňať austrálske doláre, ktoré jej posielal exmanžel. Bol to taký bulharský mafián. Musel utiecť zo Slovenska, kamsi do Austrálie. Vravievala, že bol hajzel, ale peniaze od neho mala vždy. Jeho žene som ich zamieňal ja. Tak sme sa nejako spoznali. V banke. Pri peniazoch. 

Už sme spolu chodili asi pol roka, keď som sa rozhodol požiadať ju o ruku. Nakoľko som stále pracoval v banke, v oddelení zmenárne, usúdil som, že bude celkom originálne požiadať ju o ruku tam. Neviem už, koľko austrálskych dolárov menila vtedy, pamätám si, že vydať som jej mal štyri tisícky. Dal som jej dvakrát toľko. Na nadbytočné štyri z nich som ale napísal krikľavo zelenou fixkou štyri slová. Na každú jedno. Dal som si záležať, aby to bol jasne videť. „Chceš si ma vziať?“ stálo tam. Chvíľku nechápavo hľadela na peniaze, potom sa rozplakala. Vzala ďalších tisíc korún a perom na ňu načmárala „Chcem.“ Takto nám vznikol, náš rodinný poklad lásky. Päť tísíc s pridanou hodnotou. 

 

 

„Veľmi dojemné. Vidno že ste mali vrelý vzťah k peniazom.“ Expert na terorizmus sa uškrnul. „ A aký to má súvis s ....?“ „ No, rodinný poklad lásky....“ „ Tie peniaze máte na mysli?“ prerušil ma strážnik Antón „ Áno, tie, rozhodli sme sa ich ukryť pod parkety v spálni nášho bytu. Mali symbolizovať našu lásku.“ „Ahá, to je paradox. Päť tisíc, symbolizujúcich lásku. Pán Mars, vy ste skutočne divný. Vás ta vaša povaha naozaj raz zabije.“ zavrčal Michael Novak a napil sa vody. „Všetci mi to vravia“ zasmial som sa. „Potom sa mi začalo dariť. Od prepážky som postúpil do back office, mal som vyšší plat. Mohol som si dovoliť lepšie hypotéky a lepšie úvery. Všetko išlo akosi prirýchlo a my sme zabúdali na to aký sme boli. Presťahovali sme sa Starý byt sme prenajali, a peniaze, symbol našej lásky, sme zabudli tam.“

„Komu ste to prenajali?“

 Manželka chcela na prenájme bytu zarobiť. Neustále sme odmietali ponuky rôznych študentov, a mladomanželských párikov. Jedného dňa zazvonil pri dverách akýsi arab. Teda nevyzeral ani ako arab. Pamätám si ho dobre. Stál tam pred dverami nášho bytu, v šušťákoch, tmavomodrých teniskách nike a šiltovke Real Madrid. Volal sa Abdaláh Hassan. Vraj si chce prenajať náš byt. Manželka najprv vzdorovala („arabovi predsa byt prenajímať nebudeme, obráti to tam hore nohami“), ale potom, keď uvidela sumu, akú Abdaláh ponúka, pristala. Platil naozaj dobre. Tak dobre, že som sa mohol vykašlať na robotu v banke. Nemusel som robiť nič, peniaze pribúdali. Išlo to so mnou dolu vodou. Po pár mesiacoch ma začala manželka podvádzať so svojím bývalým manželom. Vrátil sa a lanáril ju, aby s ním odišla do Bulharska. Postupom času som si na to žačal zvykať. Stále som veril, že všetko sa na dobré obráti. Ale opak bol pravdou.

Vtedy som sedel doma, pred televíziou, bol futbal. Liga Majstrov. Postavila sa pred obrazovku. Videl som iba jej siluetu, pred blikajúcimi dresmi futbalistov Manchestru United. „Nezavadzaj. Dávajú finále“ „Florián, zajtra odchádzam. Ideme s Grgom do Bulharska. Vo Varne má zaparkovanú jachtu, budeme brázdiť Čierne more.“ Toto ma omráčilo, hádam viac ako gól do nesprávnej bránky.

Sedel som tam, na plyšovej sedačke a vyvaľoval oči na Jessicu.

„Pche, Jessica, tvoja manželka bol nejaký kokršpaniel, alebo čo?“ ozval sa znenazdajky strážnik Anton. „Florián a Jessica, pekná psia rodinka....“ smial sa. 

„Nie, Jessica bolo meno mojej manželky. Jej rodičia milovali americké filmy, tak jej dali meno podľa hlavnej hrdinky teenagerských filmov. „Pokračujte..“   

Vedel som, že musím niečo urobiť. Priniesť niečo, čo symbolizovalo náš vzťah. Ukázať jej, že sa neoplatí lámať ho. Spomenul som si na peniaze. Náš poklad lásky. V starom byte. Autom som uháňal aspoň dvestovkou po diaľnici. Zaparkoval som pred domom tak, že som takmer zablokoval celú premávku. Rýchlo som vybehol po sivých schodoch a zelených chodbách starého domu, kde bol náš pôvodný byt. Najprv som zazvonil. Nikto neotváral. Zazvonil som druhý krát. Stále nik. Vyzeralo to tak, že Abdaláh Hassan nie je doma. Kľúče od bytu som mal, tak som si odomkol. Rýchlo som trielil do spálne. V susednej izbe blikala obrazovka počítača s leteckým simulátorom. V obývačke boli na zemi rozložené akési plány. Stôl v kuchyni nemal obrus. Úchytkom som ešte zachytil sáčok klincov a akési balíčky. Vo vzduchu sa vlnila vôňa vodnej fajky. Otvoril som dvere spálne. Posteľ bola preč. Bolo tam kresielko, otvorený politický atlas sveta. Rôzne poznámky na ploche oceánov. Vedľa asi šesť leteniek. Vtedy som nemal čas rozmýšľať nad tým, prečo to tam je. Hľadal som jediné. Našich päť tisíc lásky. Kvôli svojim hlúpym mapám posunuli celú ťažkú skriňu nad našu tajnú skrýšu. Musel som ju odtlačiť. Zaprel som sa teda chrbtom a tlačil som. Po stovkách kvapiek môjho potu som skriňu konečne odsunul. Bola taká ťažká. Šaty predsa toľko nevážia. Odlomila sa jedna noha. Skriňa sa naklonila k zemi, ale ešte stála. Medzi dvierkami sa objavila maličká škvírka. Mne to bolo ale jedno. Kľakol som si, vybral uvoľnenú časť parkety a vytiahol popísané päť tisícovky. Náš poklad lásky. Teraz presvedčím Jessicu. Spomienky sú moja najsilnejšia zbraň.  

 

 

Mojím telom vtedy prebehlo falošné uvoľnenie. Natiahol som sa v drieku. Chcel som sa oprieť o stenu. Zabudol som na fakt, že pred chvíľou som tam premiestnil skriňu. Teraz sa nado mnou zlovestne skláňala. Oprel som sa o labilnú drevenú stenu šatníka. Ten hnusný kus nábytku čakal len na to. S hrozivým zavŕzganím sa otvorili dvere skrine a na mňa sa vysypal celý náklad. Ťažké, tmavohnedé balíčky.

Semtex.

Brat bol pyrotechnik, trhavinu som poznal dobre. Ostal som zavalený hrbou výbušnín. Chcel som sa odtiaľ vyhrabať, ale zachytil som len dvere prekliatej skrine. Bol to zlý ťah. Azda najhorší v mojom živote. Skriňa nemala jednu nohu. Nepodala mi pomocnú ruku. Namiesto toho sa celá drevená konštrukcia sa zvalila so žuchnutím na mňa. Potom už len bolesť a hviezdičky. Zamdlel som, uprostred tony semtexu.   

Prebudil som sa na smradľavej posteli v mojom byte. Abdaláh Hassan na mňa mieril samopalom AK47. Chceli ma zabiť. Ja som sa však strašne bál smrti. Nechcel som zomrieť. Možno preto, že mi to celý život vraveli, možno preto, že každý sa bojí smrti... Vyzeralo to tak že nemám šancu. Nakoniec sa však ukázalo, že potrebovali môj byt, aj s tuzemským majiteľom. Živým, podľa možnosti. Tak sme uzavreli dohodu. Nezabijú ma, keď budem spolupracovať. Pristal som na dohovor, hoci mi to nebolo po vôli. Ale bol som zvyknutý. Mne v živote nebolo veľa vecí po vôli.   

„A Jessica ? Čo vaša manželka?“ „Bol som v kóme tri dni. Zatiaľ sa zbalila a utiekla do Bulharska. Nikdy som ju nevidel. Pravdu povediac, nemal som nikoho iného iba Abdaláha." „ A čo rodičia, brat?“ „Rodičia boli mŕtvy už dávno. Brat zomrel na Silvestra s delobuchom v ústach. Bol fanatik do delobuchov. Celú zimnú dovolenku chystal rôzne vylepšenia pirátov a megapirátov. Jeho obľúbeným číslom bol „Výbuch na Dvanástu medzi zubami“. Raz to prehnal....“ „Takže "Oni" boli vašou novou rodinou, mám to chápať tak?“ seržant Novak sa zatváril ako keď pristihnete fekalofila v najlepšom. „ Ťažko povedať. Ale viem, ako mi bolo smutno keď Abdaláh odchádzal.“

„ Môj čas sa naplnil.“ vravel „ale neboj sa, prídu další. Nebudeš sám.“

   

Strážnik Tóno vystúpil z tieňa. „ A prišli?“ „ Áno, prišli. Prichádzali stále nový a nový. Zo Sírie, Pakistanu, Indie, Iraku, Ameriky, Nemecka, Turecka. Rôzne organizácie. Al-Kaidá, Brigády Al-aksá aj Abduláha Azzáma. Môj bratislavský byt vystriedali desiatky Mudžahedínov. Desiatky svätých bojovníkov. Desiatky plánov. Desiatky úspešných akcii. Desiatky skupín a odnoží. Neviem ako si vraveli, možno to pletiem, nie som expert. Ale vďaka nim som nebol sám. Pomohli mi prekonať to nepríjemné obdobie po rozchode. Bolo to vlastne šťastie.“  

„Vy ste blázon. Divím sa vám, že ešte neiste mŕtvy“ Michael Novak vstal a pozrel sa na hodinky. „To mi vraví veľa ľudí....“ zasmial som sa. „Vezmeme ho so sebou na Guantanámo...“

Permalink | Leave a comment  »

]]>
http://files.posterous.com/user_profile_pics/677020/kraliktwtr.png http://posterous.com/users/5AvBYBDXEj05 Neónový Králik neonovykralik Neónový Králik