13 Apr 2009

Za zrkadlom

Naše vznášadlo potichu kĺzalo nad zelenkavou hladinou. Bol teplý letný večer, ukrytý pod mrakmi, v tieni opustených panelových domov. Vyschnutý vietor mi rozvial vlasy. Dávno som si ich nestrihala. Boli také dlhé, že ich končeky pošteklili Elbrusovi tvár.

„Hmm, Pantene?“

Elbrus mrkol na mňa. Ústa sa mu roztiahli do mierneho úsmevu. Zvyšok kamelky zostal prilepený v ľavom rohu jeho popraskaných pier.

„Garnier.“ Odvrkla som. „Kedy tam už budeme?“

„Zrkadlá vraj vytiahli pred dvoma rokmi tu, v rozliatej delte Dunaja. Pár minút a sme tam.“ Elbrus sa otočil a rozopol malú textilnú chladničku. Bolo v nej dvadsať fľaší Contreau a zrezaná brokovnica. Plus modrasté vrecko s chladiacou zmesou. Elbrus

vytiahol brokovnicu a položil ju na dno nášho člna. Všimol si, že na neho zvedavo hľadím.

„Kvôli úhorom a krokodílom...“ odvetil.

„So zrezanou brokovnicou ich chceš?... nadvihla som obočie.

„Nič iné nemám“ Elbrus mrzuto pokrčil plecami a vybral fľašu Contreau z chladničky.

Hrkol do seba dva logy, potom vypol motor a odšrauboval závit na palivo a vylial doň likér.

„Svinský čln, vraj pôjde na fotosyntézu.“ Odpľul si. „Prd. Musel som prerobiť staručkú Yamahu. Najlepšie teraz šľape na chladenú Margaritu. Lenže, máme iba Contreau.

„Hm“ prikývla som. „A na čo chladíš brokovnicu?“

„Pre tie Gallianove svine v tejto žaburine.“ Precedil Elbrus cez filter cigarety.

Asi pred dvoma mesiacmi otvorili v našej štvrti nový obchod. Často som chodila okolo peši do práce. Na nové auto som nemala peniaze a starý Focus by spotreboval na jednu cestu do práce môj mesačný rozpočet. Ale bola jar, strom na našej ulici rozkvitol, kráčala som spokojná, pozorujúc ako príroda neúnavne bojuje o život.

Každý deň som prešla okolo tých výkladov a každý deň som si všímala sympatického predavača za pultom. Nebol pekný, ale mne sa páčil. Nosil flanelovú košeľu s tmavočervenou kockou a tyrkysové rifle. Svojou náušnicou v nose mi pripomínal dedka, a jeho rozprávanie o zážitkoch so sfetovanými spolužiačkami zo strednej školy.

Obchod nebol ničím výnimočný. Predával tam rôzne použité potreby, elektronické hlúposti. Papiere, ktorým vypadáva signál. Potrhané mobily a zvädnuté bicykle, ktoré rastú a umierajú so svojím majiteľom. Biomechanické mačky. Obrazy, pohľadnice a tapety.

Práve tapeta sa stala mojou zámienkou. Prostriedkom ako spoznať človeka za pultom.

Elektronický zvuk zvončeka zapípal, keď som vstúpila dnu.

Pozrel na mňa a jemne sa usmial.

„Dobrý deň. Prajete si?“

„Dobrý. Zháňam tapetu do obývačky.“ Prešla som rovno k veci a pomaly sa rozhliadla po obchode. Potemnených obrazoviek tapiet tu bolo naozaj veľa.

„Myslíte s televíznym signálom?“

„Uhm, takú. Neviem ako sa to volá“ ospravedlňujúco som sa usmiala.

„Také tu nemáme.“

Vyzeralo to na koniec našej komunikácie. Pravdu povediac, vôbec sa nesprával tak ako som si predstavovala. Trochu arogantný.

„A čo tu teda máte?“ mávla som prstom na ostatné obrazovky.

Predavač sa trpko uškrnul. „Zrkadlá.“

Môj otec kedysi digitálne zrkadlá dovážal. Vtedy to bol skvelý obchod, africké manufaktúry ich vyrobili za zlomok ceny európskych automatizovaných továrni. Hoci mám odvtedy pocit, že zrkadlá nemajú dobrý signál a obraz býva často rozmazaný, nebolo by zlé jedno mať.

„Vidíte, aj také sa mi zíde. Chcem ale dobré zrkadlo, také aké používajú profesionálni metrosexuáli a modelky. Potrebujem rozlíšenie aspoň 20 terapixelov s veľkou pamäťou na ukladanie odrazov. A s holoprojektorom. S výkonom aspoň 30 000 lumenov a pokročilou gamakorekciou. A samozrejme s potlačením efektu červených očí, ale to by mala byť samozrejmosť...“

Mladíkovi zasvietili oči.

„Vyznáte sa?“

„Tak trochu.“ Zasmiala som sa.

Predavač náhle vykročil spoza pultu, mrkol na mňa a energicky takmer vykríkol.

„Spriaznená duša. Poďte, poukazujem vám moje najväčšie poklady.“

Chytil ma za ruku a ťahal do útrob obchodu.

„Vzadu mám aj jedno ozajstné, to musíte vidieť...“

V malom a tmavom zázemí bolo zopár políc a drobný eskalátor..

„Tadiaľto,“ kývol predavač smerom ku schodisku.

Nastúpili sme na eskalátor, ktorý sa so škripotom začal posúvať.

„Je to starožitnosť.“ hrdo prehlásil predavač. „kedysi slúžil ľudom na Parížskom letisku Orly, keď sa v rušných dňoch presúvali od jedného terminálu k druhému.

Ach Paríž, starých čias.“ povzdychla som si. „Dnes je to už len jeden veľký súk s miliónom mešít a hindy svätýň.“

Eskalátor pomaly klesal do podzemia, kde sa veselo rozblikali staručké neóny. Vyzerali ako slávne Lunarwurst, mesačné klobásy s jablkovou príchuťou od rakúskeho astrogastronomika Jurgena Frimmella.

„Tam je.“ kývol obchodník a ukázal prstom na oválny strieborný disk, zasadený v starodávnom kovovom ráme s brúsenými krištáľmi.

Stáli sme pred zrkadlom a hľadeli naň. Pripadalo mi celkom obyčajné. Mladík prebehol prstami po ploche zrkadla, akoby sa pokúšal vyťukať nejakú známu melódiu.

Zablikalo modrastou farbou. Nad pravým uhlom sa objavila holo - projekcia loga Samsung Mirrors. Assembled in Galanta, stálo drobným arialom pod logom.

„Takže nie je pravé.“ skonštatovala som.

„Ale je to kópia, významná kopia originálneho benátskeho zrkadla, vyhotoveného pre viedenský dvor.“

„Chcela by som vidieť originál“

„Ja tiež,“ povzdychol si mladý predavač a zaiskrilo mu v očiach. Na okamih sa odmlčal, akoby mu vyschlo v ústach. Zádumčivo si ma premeral.

„Niečo vám poviem“ spiklenecky mrkol;

„mám na to prichystané tri milióny yuanov.“ prehodil akoby hovoril o slížoch s makom.

„Tri milióny?, Neverím vám.“ Zavrtela som hlavou. Yuan, krvavá mena, jediná stabilná v kozme, viazaná nie na suroviny ako zlato, alebo marťanská červeň, ale na ľudí. Čínska kozmická banka ručila vlastnými obyvateľmi svojej ríše, a to z jej meny robilo najtvrdšie platidlo v galaxii.

Prsty mladíka sa znovu rozbehli po klzkom povrchu zrkadla, a za chvíľu predo mnou svietila projekcia autorizačnej stránky HangSeng Banky Shanghai s kontom, na ktorom stál disponibilný zostatok v majestátnej výške 3 452 200 ¥.

„Dedko pracoval ako špión pre čínsku vládu v Európskom kozmickom programe. Viaceré technické vychytávky, napríklad časticový pohon, ukradol priamo z CERNU pre Peking práve on.“

Trochu sa mi z toho roztočila hlava. Oprela som sa rukou o kovový múrik eskalátoru a civela na odhaleného milionára.

„Prečo mi to hovoríte?“

„Vyzeráte neškodne.“ utrúsil, „a navyše, z HangSeng banky ich nemáte ako zobrať. Sú viazané na PIN tvorený algoritmom z mojej DNA a mozgovej aktivity.“

Čítačka,“ poklepal si na spánky, „sníma celé okolie, peniaze nevydá v prípade, že som pod tlakom, s niekým, alebo v iných neštandardných situáciách.“

„Ahá..“ bezpečnostné opatrenia bánk boli zjavne také rafinované, aby sa pokiaľ možno, k peniazom nedostal ani samotný disponent.

„Originál zrkadla vraj nechali doviezť Márii Terézii pri príležitosti korunovácie do Bratislavy.“ pokračoval nadšene. „Môže mať hodnotu tak dva milióny. Prisahám bohu, keby ste mi ho sem priviezli, peniaze sú vaše.“

„Ja?“ zaskočilo ma to. „Netuším, kde by som mohla naraziť na taký poklad“.

„Nikdy neviete, čo sa môže stať. Navyše, zdá sa, že sa celkom v branži vyznáte.“ Uškrnul sa. „Takže neberiete ani toto zrkadlo?“

„Nie“...

Elbrus sa hurónsky rozrehotal. Položil krčah piva na plastovú dosku stola v krčme a odhryzol si z kuracieho burgra.

„Takže ty mi vravíš, zlatko, že ten fanatik, je ochotný dať milión za obyčajné zrkadlá?“

Neviem čo mu bolo také smiešne. Sedeli sme v preplnenom výčape PizzaHut, neďaleko Národného divadla. Na stoloch blikali reklamy, občas prerušované priamymi vstupmi z futbalového stretnutia. Za pultom sa šírila vôňa smažených hranolčekov a borovičky.

Pradedo vravel, že za starých časov robili v Pizza Hute iba pizzu.

Vravel tiež, že kedysi tu bolo ešte malé alternatívne divadlo. Vraj ho bola škoda.

Elbrusovi to však bolo teraz srdečne jedno. Lial si do hrdla pivo, a zabával sa na mojej story s predavačom zrkadiel.

Keď sa s chrapľavým smiechom popridávali aj ďalší chlapi, od robotníkov cez predavačov až po manažérov z neďalekých mrakodrapov, začala som sa cítiť hlúpo.

Vtedy Elbrus tresol pivom na displej stola tak silno, že povrch zafarbili dúhové vlnky tekutých kryštálikov. Nevšímajúc si preskakujúci obraz reklamy na Colgate, sa ku mne naklonil a celkom vážne sa opýtal:

„Fakt má tie milióny? Lebo, vedel by som o mieste, kde by sa takéto luxusné zrkadlá dali nájsť.“

Prikývla som.

„Naozaj. Ukazoval mi účet.“

Elbrus pokrútil neveriacky hlavou. „Blbosť. Takí úchyláci nemôžu mať toľko prachov.“

„Mám niečo, čo to dokáže“ Vytiahla som pokrčený mobil z vrecka a rozbalila ho. Zariadenie chvíľku skenovalo moje biometrické údaje a potom sa rozblikalo. Otvorila som zložku fotosúbora a roztiahla elastický displej aby Elbrus lepšie videl.

„Ty vole,“ odrgogol si od údivu môj partner.

Cestou domov Elbrus zavolal taxibota. Sadli sme si dozadu, Elbrus vyložil rušičku značky Ostankino a váhavo spustil;

„Hovoria ti niečo Petržálske močiare?“

„Myslíš, poklad na Draždiaku?“

Elbrus sa uškrnul.

„V podstate áno.“ Potvrdil a zápálil si. Silno buchol po senzore, aby nás neotravoval s protipožiarnym varovaním.

„Od štyridsiateho druhého sa do Petržalky prakticky nedalo dostať. Napriek tomu, že na terorizmus sme si už všetci zvykli a duplikátory ľudských orgánov boli takmer v každej domácnosti, južná štvrť Bratislavy bola skoro tridsať rokov hermeticky uzavretá. Ľudia ako ja poznajú toto miesto iba z vyhliadky Bratislavského hradu, alebo z okolia Mešity Al-apollo, ktorá vyrástla na mieste starého mosta. Keď potom v päťdesiatom piatom prišiel hurikán Alžbeta, bolo s Petržalkou koniec. Silný vietor roztrhal dlho neudržiavanú hrádzu a zatopil všetko od univerzity až po dostihovú dráhu.“

„No, a?“ prerušila som Elbrusa. „Čo to má spoločné so zrkadlami?“

Elbrus si zapálil ďalšiu kamelku, vyložil nohu na matrac sedadla a vyfúkol dym. Chvíľu som pozorovala ako sa vlní k stropu. Potom exol naraz pollitra coca-coly z automatu zabudovaného vo dverách a grgol si.

„Galliano.“ povedal a ja som ešte cítila pach žalúdka z jeho úst.

„Kto?“

„Vodca posledného petržalského gangu pred povodňou. Narodil sa v rodine bohatého orbitálneho roľníka, ktorý sa nabalil paradoxne na riasových poliach v Tichom oceáne na Zemi. Ako každý bohatý Orbit, aj on bol neuveriteľný narcis. Keď bol mladý, mal nehodu pri ceste na potápačský kurz v hlbinách Europy, šiesteho mesiaca Jupitera. Orbiti často chodia radšej do zamrznutých morí Europy, ako by mali ísť k skutočnému moru na Cote Azur.

Dovolenka sa mu vtedy nevydarila. Mal nehodu. Zablúdené prstence Saturnu vleteli do cesty jeho jachty a roztrhali mu slnečné plachty.“

„Priveľa koksu šnupal cestou domov, že?“

Elbrus si významne potiahol z cigarety.

„Nie. Boháči z orbitu šnupú iba Marťanský prach. Vraj je to trikrát silnejšie ako náš kokaín. Hovorí sa, že je to rozdrvený ľad z polárnych čiapočiek Marsu s vysokým obsahom mimozemských organizmov. Táto organická látka spôsobuje až trojdňové halucinogénne stavy.“

„Ideálna droga na dlhé cesty.“ uškrnula som sa.

„No ale k veci. AI po kolízií s prstencami otočila jachtu spať na orbit, presne v záujme najvyššej bezpečnosti a firemnej politiky, akú môže mať len idiotská talianska firma ako je Bugatti. Roztrhané plachty samozrejme odstavili jeho čln od energie kdesi na polceste medzi Zemou a Mesiacom. Silové tieniče proti vesmírnemu gama žiareniu sa v rámci úsporných opatrení vypli, aby mohla byť energia použitá na dôležitejšie veci v núdzovom režime.

„Jachty Bugatti. Predražené a k ničomu.“ Vzdychla som si.

„Galliano;“ pokračoval Elbrus, „letel takmer štyri týždne vesmírom v hypermodernej presklenej bárke bez gama štítov alebo akéhokoľvek opaľovacieho krému.“

„No a?“ Vesmírne opaľovanie bol teraz veľký hit. Sesternica si našla frajera, ktorý tiež býva na obežnej dráhe. Chodím sa k nemu „opaľovať“.

Elbrus hneď pochopil, čo mi chodí po rozume.

„Teraz to možno je hit, ale vtedy to bol pre mrzutého Galliana priam smrteľný úder. Miloval pohľad na seba. Orbitálne sídlo mal vytapetovaný zrkadlami. Neustále na seba pozeral, hľadal čo by mohol ešte zlepšiť. Ukladal si svoje najlepšie odrazy takmer na každej tapete. Svojim spôsobom mal na všetkých stenách svoj portrét.

Po incidente s pokazenou Bugatkou mal však celé telo husto posiate pehami. Nevedel s tým žiť, a duplikácie pokožky sa neuveriteľne bál. Bol však otrávený. Keď sa presúval po svojom orbitálnom sídle, zrkadlová tapeta apdejtovala v odrazoch odtiene jeho pokožky. Všade videl samé pehy. Po celom svojom tele, po stenách, po kobercoch.

Normálnemu človeku by to neprekážalo, ale on bol z toho úplne mimo. Nevedel sa so svojou pigmentáciou vyrovnať. Na dôvažok, medzi orbitálnou mládežou vládol vtedy archaický kult kódu tela. Ten, koho výzor prejavoval známky nedokonalosti, nebol prijatý do skupín mladých.

Galliano to nevedel zniesť. Predal svoju stanicu a utiekol dolu na Zem.“

Elbrus si potiahol z cigarety. Ja som sa napila kofoly. Z automatu v taxibote vypadla posledná. Stále som nechápala aký to má súvis so zrkadlami. Nerozumela som, prečo mi to vlastne všetko rozpráva.

„Rozhodol sa, že sa utiahne tam, kde by ho nikto nehľadal. Usúdil, že najlepšie miesto pre neho bude tu.“ Elbrus mrkol na mňa významným pohľadom.

„Ako, tu?“

„No, tu, v Bratislave. Teda v Petržalke. Galliano kúpil budovu univerzity.“

„Ale veď tá bola zaliata Dunajom?“

„Vtedy ešte potopy v Petržalke neboli také kritické. Mnohí ľudia tam normálne žili. Galliano kúpil nakoniec iba horné tri poschodia. Útulne si ich zrekonštruoval a rozhodol sa tam žiť. Vybavil si ešte povolenie aby mohol s malou koptérou lietať po zásoby potravín a Marťanského prachu na Balatónsky kozmodróm. Ovládajú ho Vietnamci, vedel, že tí mu zoženú všetko.“

Galliano si svoje hniezdočko vybavoval najprv inteligentnými zrkadlami. Potom však objavil staré benátske zrkadlá, ktoré ako jediné neukladali jeho pehaté odrazy do pamäte, ale iba odrážali. Jednoduché sklo, potreté na jednej strane tenkou vrstvou kovu mu učarovalo. Digitálne odrazy mu začali spôsobovať ťažkú psychickú chorobu, takže postupom času sa z neho stal popredný zberateľ benátskych zrkadiel. Klasické zrkadlá mu viseli všade, po celej budove...“

„A odkiaľ to všetko vieš?“ zaujímalo ma.

Elbrus pokrčil ramenami „Na zablúdených pontónoch nad bývalým Žitným ostrovom žijú rybári. Poväčšinou korejský prisťahovalci, ktorí majú ako jediní skúsenosti s agresívnymi morskými úhormi..Tí vedia všeličo.“

„Hm, vraví sa, že tie zmutované beštie sem niekto nasadil“ snažila som sa zapojiť.

Elbrus sa rozrehotal. “Veru že nasadil, a bol to práve Galliano. Obyvatelia Petržalky mu liezli na nervy, tak tam vypustil morských úhorov trénovaných na ničenie obrích baktérii, ktoré sa objavili pri hĺbkovej ťažbe ropy zo zemského jadra.

Taxibot zastavil na našej ulici. Elbrus mu zaplatil sedemsto euro a vydali sme sa domov.

Celú cestu mi potom rozprával o japonskom rybárovi menom Tarami, ktorý na svojom drobnom vznášadle s osadeným guľometom Gattling chodieval vražedné úhory loviť.

Z ich mäsa vedel potom pripraviť lahôdku, Suši Europa, ktorú Elbrus miloval. Podával ju vo svojom sušibare Obrátená pyramída, kde pracoval na polovičný úväzok ako kuchár. Svojho času tam Elbrus chodieval každú noc, rovno zo šichty. Jedného večera, pri desiatom pohári saké, mu Tarami ukázal čudesné lesklé placky. Najprv rozmýšľali či to nie sú zrkadlá, ale na ich dotyky vôbec nereagovali, ani stopy po nahratom firmware, alebo aspoň odtlačku nejakého zle deletovaného odrazu. Nakoniec to uzavreli s tým, že najskôr pôjde o nejaké slnečné kolektory. Predbežne sa aj dohodli, že ich pôjdu jedného dňa z dna vyzbierať, lebo Tarami tvrdil, že sú ich tam tisíce. Samozrejme, Elbrusovi bolo jasné, že Tarami objavil Gallianov poklad benátskych zrkadiel...

Na druhý deň som za posledných pár euro poslala mail predavačovi zrkadiel, kde som mu naznačila, že by som benátske zrkadlá vedela zohnať. Bol dosť dlhý, lebo som sa snažila všetko napchať do jednej správy. Obratom mi prišla nadšená správa, s konštatovaním, že ponuka ohľadom kúpy originálneho benátskeho zrkadla stále platí...

V živote by ma nenapadlo, koľko kvapiek môže rozstreknúť výstrel z brokovnice do petržalskej bačuriny. Naše drobné vznášadlo sa teraz zadrhávalo od rozvlnenej vody, ako keď sa pri kloktaní omylom napijete.

„Skap, ty sviňa“ zavrčal Elbrus pri pohľade na štvormetrového úhora plávajúceho hore bruchom. Zotrela som si drobné kvapôčky krvi a hnedej vody z obočia. Nad opršaným displejom holografu blikal sonarový prierez petržalským močiarom.

Nalakovaným nechtom som fiktívne poklepkala po po žiarivej kope na dne. „Elbrus, toto hľadáme“.

„Mňa viac desí toto“ zavrčal, a ukázal na tmavé tiene úhorov. „Serú ma“ skonštatoval, odpil si a odgrgol. Nachvíľu sa zahľadel do temných oblakov. Krúžila pod ním silueta koptéry americkej armády.

„Čo tu tí chcú?“ napadlo ma.

„Nič. Je im to úplne jedno. Sú na výlete. V Parndorfe majú základňu.“ odvetil Elbrus.

Bum! Elbrus znova vypálil z brokovnice na ďalšieho úhora. Znovu som bola celkom mokrá.

„Elbrus, toto náš problém nerieši“ začala som, „úhorov nemôžeš postrieľať. Je ich tu príliš veľa. Potrebujeme skôr robotickú ponorku, ktorá nám zrkadlá vytiahne..

„A máš 5000 euro?“ Elbrus pôsobil namrzeným dojmom. Otvoril ďalšiu fľašu Contreau, trochu si z nej logol a zvyšok dolial do obstarožného motora vznášadla.

Situácia vyzeral bezvýchodiskovo. Bez poradného vybavenia sa v živote dolu nedostaneme.

Chvíľu sme ticho hľadeli na seba.

„Otočím to.“ skonštatoval nakoniec Elbrus. „Skúsim pozisťovať od zopár priateľov na Facebooku, kde by sme mohli zohnať aspoň robota - potápača.“ povedal a otočil pri tom loď o 180 stupňov.

Zaradil najvyššiu rýchlosť. Vznášadlo sa mierne nadvihlo, ako šelma chystajúca sa na útok. Potom vystrelilo po vodnej hladine smerom k siluete rozpadnutého hradu.

Odvrátila som zrak od Elbrusovej vlasatej hlavy, smerujúcej čo najďalej od nebezpečnej zóny. Brokovnica sa teraz váľala po podlahe štrngajúc o prázdne fľaše Contreau.

Pozrela som za seba. Na tmavozelenej hladine nekonečného močiaru sa odrážali vrcholky rozpadnutých panelákov, ktoré trčali z vody proti oranžovému slnku. Pripomínali mi tesáky krokodílov, lačné po ďalších obetiach.

„Alica, Alica, dnes sa teda zase nedozvieš aký svet je za zrkadlom.“ povzdychla som si do vlhkého vetra a nechala sa unášať ďaleko preč..