Padajúc dolu čiernou dierou, sa ocitol na Platforme.
"Fajn." povedal si Králik a zapálil si cigaretu. "Z toľkých pádov sa mi úplne rozdrbú kĺby." napadlo mu. Bude musieť skočiť za Vrabcom a nejako ho prinútiť, aby mu skopíroval gény na krídla.
Takto to ďalej nejde. 26 rokov a kĺby úplne v ťahu, plúca v riti a chvost? Na ten sa radšej ani nepozeral. Úprimne, aj potkan má na tejto časti tela viac srsti ako on.
Do čerta so steroidmi. Kašľať na svalnaté nohy a veľké, mačovské uši. Ináč, tieto prášky sú aj tak úplne nahovno. Odvtedy čo ich berie nikoho nezbalil. Králik si potiahol šľuka z Marlborky. Vďaka bohu aspoň za internet. Musí sa tu, na platforme rozhliadnúť.
Troška sa dať dokopy.
A potom, potom sa uvidí čo ďalej.
Naše vznášadlo potichu kĺzalo nad zelenkavou hladinou. Bol teplý letný večer, ukrytý pod mrakmi, v tieni opustených panelových domov. Vyschnutý vietor mi rozvial vlasy. Dávno som si ich nestrihala. Boli také dlhé, že ich končeky pošteklili Elbrusovi tvár.
„Hmm, Pantene?“
Elbrus mrkol na mňa. Ústa sa mu roztiahli do mierneho úsmevu. Zvyšok kamelky zostal prilepený v ľavom rohu jeho popraskaných pier.
„Garnier.“ Odvrkla som. „Kedy tam už budeme?“
Zaprášený Chrysler Neon fičí po ceste lemovanej kaktusmi saguáro. Neďaleko nebezpečne zíva Grand Canyon. Po chvíli vyletí z asfaltovej cesty na piesočnatú rovinu a rúti sa rovno do priepasti kaňonu. Necháva za sebou dráhu zvíreného prachu. Slnko páli. Keby ste mali kameru, videli by ste žlté kruhy slnečných lúčov na optike. Šofér bojuje so spolujazdcom - ženou. Je pomerne mladá. Má dlhé havranie vlasy a dýku vrhajúcu odlesky na všetky strany. Muž je silnejší ale dievča je rýchle a mrštné. Ubehne sekunda boja a muž spraví chybu. Odkryje si hruď. Mladá žena to využije. Jej nôž pretne vzduch, nerezový hrot zakrátko prerazí pokožku silnejšieho protivníka. Potom by mal vkĺznuť medzi rebrá a prepichnúť pľúca, pri troche šťastia srdce alebo nejakú tepnu.
„Florián Mars“ „Idiotské meno. Tým menom si koleduješ. Ty tu dlho neprežiješ.“ Pišta sa uškrnul. Hoci mal iba dvanásť rokov dostal som strach. Stáli sme na jednom dvore v Bratislave, obkolesený šedými domami. Boli tam ako nemí sprisahanci. Pišta a jeho kumpáni oproti mne. Zlovestné úsmevy na ich tvárach neprezrádzali nič dobré. Potom to prišlo. Najprv som dostal kolenom do žalúdka. V kŕči bolesti som sa schúlil. Prišla ďalšia rana, tentoraz do tváre. Najprv päsťou, potom lakťom. Potom ma niekto udrel zozadu, takou silou, že som mal pocit ako keby prešiel po mne zaoceánsky parník kombinovaný s kombajnom.